Brodil sa kôň sivý podľa panské nivy,
na nem sedel Janko všecek žalostivý,
že mu jeho milú do Čachtíc zaviedli,
na tom panském zámku v svetlici zavreli.
Neplač, Janko, neplač, černojoký Janko,
nenariekaj veľmo, môj drahý šuhajko!
Pújdeme na zámek, kým započne svitať,
pújdeme ke grófke, budeme ju pýtať.
Jak bych ja neplakal, sivojoký Janko,
jak bych nenariekal, môj drahý šuhajko.
Javorina plače, aj Vršoček sivý,
už sa moja milá vícej nenavrátí.
Neplač, Janko, neplač, černojoký Janko,
nebanuj poslúchnut, môj drahý šuhajko!
Pújdeme na zámek otvoríme brány,
ani panský vartár sa nám neobrání.
Jak bych ja neplakal, sivojoký Janko?
jak bych nenariekal, môj drahý šuhajko!
Aj mesiačik plače, aj ty Hory bielé,
už je mojej milej není víc nažive.
Keď
som nastúpila na tunajšiu jednotriedku ako riaditeľka školy v roku 1949,
zároveň
som prevzala aj funkciu osvetovej pracovníčky. A keďže obec dotiaľ
žiadneho
kronikára nemala, tak som na požiadanie predstaviteľov MNV
prijala
tiež funkciu kronikárky. Práca to nebola ľahká pretože som nemala
po
ruke žiadny material. A preto kroniku túto píšem na podklade údajov
najstarších obyvateľov obce.
Čo
sa týka historie hradu, čerpala som z dejín „Slovenské hrady“ ( Jonata )
a podrobnejšie
vysvetlenie o pánoch hradu a poddaných mi poskytol prekladom
z latinčiny
a maďarčiny pán Ethey, čachtický obyvateľ.
Na
dobu druhej svetovej vojny a na povojnové
udalosti sa už terajšia generácia
dobre
pamätá, a preto material z týchto udalostí nebolo ťažko zohnať.
Fotografie
a iné dokumentácie sú nalepené v albume, ktorý slúži ako pomocná
kniha
ku kronike.
Značila
Eva
Baranovičová
t. č. kronikárka
Poloha
a opis.
Na pravej stane Váhu na vyvýšenom bode
Malých Karpát stoja rozvaliny smutne-povestného Čachtického hradu. Keď sa
priblížime k hradu, máme pocit, ako by nás ovial studený dych smrti. Pod
jeho zrúcanými vežami práchnivejú kosti mladých dievčat, ktoré kedysi
zlopovestná pani-Alžbeta Báthory-dala ukrutným spôsobom mučiť a usmrtiť,
aby sa mohla kúpať v ich nevinnej krvi a takto si zachovať krásu
svojho hriešneho tela. Pospolitý ľud si rozpráva, že ešte aj dnes počuť
z hradu bolestné vzdychy týraných mladých dievčat.
V hlbokom malebnom údolí pod týmto
hradom leží naša malá obec-Višňové.
V tomto
čase počíta asi 350 duší. Cez ňu preteká rieka Dudváh u nás menovaná Jabloňka. Obec dostala meno
vraj od divej, po stráňach a v skladoch rastúcej višne. Ale podľa
novšieho podania má meno od slova „viššie“ (starý pravopis).
Stará osada vraj vystavená pozdĺž menovanej rieky bola často navštevovaná povodňami, kedy voda brala so sebou všetko , čo jej prišlo do cesty, teda aj domy,(veľká povodeň v r. 1850-zaznačená v obecnej kronike v Hrachovišti). Niet teda divu, že obyvatelia zo strachu pred touto živelnou pohromou utekali domy si začali stavať po okolitých vrškoch – teda vysoko.
Výstavba obce bola za dávnych čias celkom jednoduchá. Nepálená tehla s maličkými ako
dlaň oknami, pokrytá slamou. (obr. č.1.)Podľa ústneho podania našich starších
občanov i najstaršia škola v obci bola krytá slamou s malými
oknami. Stála vraj na vŕšku pred domom Štefana Feranca, (teraz len hŕbka
kamenia a hliny
obr. č.2.)
Založenie
osady
Založenie našej osady, ako aj ostatných
osád tiahnúcich sa smerom k Myjave zapadá do hmlistej minulosti. Presné
správy o nich nemáme. Bližšie však vieme o jestvovaní nášho okresného
mesta Myjavy (bývalý okres), ktorá sa spomína už v r. 1392 a to
v darovacej listine kráľa Žigmunda – ako pustatina patriaca k panstvu
Čachtického hradu. Údajne bola založená r. 1596 a to bežencami
–utečencami z Považia pred divokým
Turkom, ktorý robil lúpežné výpady z Uhier na Považie. Miesta počínajúc od
Čachtíc až po Myjavu boli obohnané lesmi, horami, ktoré poskytovali ochranu
utečencom pred nepriateľmi. Celé toto pohorie známe bolo pospolitému ľudu pod
menom „Čierne hory“.
Do
týchto hôr pred hrôzami a zlobou divokého Turka prišli spomínaní už
Považania, aby tu uchránení pred záhubou a istou smrťou pokojne mohli
nažívať. Preto je len pravdepodobné, že takýmto spôsobom vznikla i naša
osada.
Novoosadníci kácali stromy a kopali
zem všade, kde sa len usadili. Takto, postupom času vznikali i naše
rozmanité kopanice a dediny. Vo svojej skromnosti domy svoje budovali
z dreva, ktorého bolo nadostač. Ba podľa historikov aj prvý myjavský ev.
kostol bol z dreva. Neskôr, keď už horu okolo seba prečistili a bolo
dosť zeme, hliny – počali domky svoje budovať z hliny. Krytie bolo
šindlové, lebo slama. Takéto krytie zapríčinovalo časté požiare a veľké
škody ľudu, nadretému robotou. Kraj tento slúžil mnohým kočujúcim národom
a obchodníkom, ktorý obchodovali zo severu. K ochrane týchto ciest,
ako aj proti lúpežným vpádom kočujúcich národov stavali sa hrady.
Okrem viacerých hradov na okolí ešte
z pohanských čias – ako zrúcaniny nad Lubinou t. zv. „Kozince“ – máme
romantické a pestrými, ba aj hrôzostrašnými povestiami opradené zrúcaniny
hradov : Beckov, Tematín, Branč a spomínaný už Čachtický hrad. Kým
Beckovský hrad chránil z juhu priechod na Považie, Čachtický mal za úlohu
brániť vpády lúpežných bánd na Moravu.
História
hradu
Zrúcaniny Čachtického hradu ležia na území
bývalého okresu Nové Mesto nad Váhom pod výbežkami Malých Karpát na pravej strane
Váhu. Jeho počiatky siahajú až do 14. storočia. A tak hrad stojí tu
odvtedy ako svedok feudálneho panstva. Vystavený bol už v r. 1313, lebo
v listine z tohto roku je zmienka o istom magistrovi Tomášovi,
ináč aj Rufusom zvanom, ako o prvom kastelánovi hradu.
Dejiny
hradu podľa knihy Slovenské hrady od Ľudovíta Janotu – II.vyd. z r.1937.
V roku 1392 kráľ Žigmund daroval hrad vojvodovi Ctiborovi za verné
a obetavé služby. Darovacia listina obsahuje aj dedičné ustanovenie, podľa
ktorého, ak by Ctibor umrel bez priamych dedičov, hrad má pripadnúť jeho
bratom. Hrad možno predať len krajanovi, nie cudzincovi.
R. 1414 vojvoda Ctibor zomrel a hrad
s celým panstvom sa stali majetkom jeho syna, Ctibora II., ktorý bol neskoršie
nitrianskym županom.
Ctibor II. sa r. 1430 zúčastnil
v protihusitských bojoch ako kapitán Žigmundových vojsk, kráľ ho vymenoval
za hlavného kapitána a poveril velením nad väčším oddielom vojska, ktoré
malo byť poslané proti husitom.
Prv,
nežly sa to uskutočnilo, Ctibor II. náhle zomrel. A pretože nezanechal
mužského potomka, pre dedičstvo povstal spor, ktorý sa skončil tým, že jeho
dcéra Katarína dostala hrad Beckov a k nemu patriace majetky. Hrad
Čachtice sa takto stali majetkom kráľa.
Roku 1436 kráľ Žigmund daroval hrad
krajinskému pokladníkovi Michalovi Országhovi
Országhovská rodina vládla na hrade až do r. 1567. Ostatným pánom hradu z
toho rodu bol Krištof Országh – v tom čase bol na hrade väznený husitský
vodca Švehla, ktorého potom v Kostolanoch popravili.
Roku 1602 Frant. Nádasdy nadobudol na hrad
večné právo od kráľa Rudolfa II. za ďaľších 36 085 zlatých. František Nádasdy
bol manžel osudnej strašnej hrdinky grófky Alžbety Báthoryovej – zvanej
„Čachtická pani“ – o ktorej sú v dejinácj zaznačené strašné činy pre
vraždy stoviek mladých slovenských dievčat, o hrozných nástrojoch mučenia,
o železnej panne a krvavých kúpeľoch.
Povesť o hrade
Podľa povesti jedna z Báthoričkiných
slúžiek česala raz ráno svoju paniu na hrade. Ale slúžka bola toho dňa akási
nešikovná a vytrhla panej chĺpok vlasov. Toto paniu tak rozzúrilo, že ju
udrela mocne po tvári, slúžku zaliala krv , z ktorej niekoľko kvapôk
streklo panej na tvár. Báthorička si krv z tváre zotrela a keď sa
pozrela do zrkadla, s udivením konštatovala, že na mieste, kde kvapky krvi
padli, ostala pleť omnoho sviežejšia – ako inde. Toto jej vnuklo nešťastnú
myšlienku, že sa bude kúpavať v dievčenskej krvi, aby si tak zachránila
svoju už hynúcu krásu. Hnusnú myšlienku nasledoval ešte hnusnejší skutok. Jej
sluhovia všelijakými sľubmi vábili na hrad mladé dievčatá, aby sa ich pani
mohla kúpať v ich mladej – panenskej krvi.
Dievčatá krátko po príchode na hrad boli
rafinovaným spôsobom trýzdnené a vraždené. Takýchto obetí bolo údajne vyše
600.
Potajomky sa pošepkávalo o týchto
ukrutnostiach čachtickej panej, ale keďže Báthorička bola veľká pani – grófka,
ktorá rozhodovala o živote a smrti svojich poddaných, nikto sa
neopovážil odhaliť vrchnostiam jej hrozné činy, obyvatelia okolitých dedín
v kraji pod Javorinou mlčky a bolestne pozerali, ako ich dcéry hynú.
A pani hradu bola okrem toho spriatelená s rodinou samého krajinského
palatína – Juraja Thurzu (zúčastnila sa aj na svadbe jeho dcéry, ktorá trvala
vraj celý rok).
Ale čachtický farár sa konečne odhodlal
vec vyšetriť. Preto sa vybral s dvoma zaťmi Alžbety Báthory a to
Zrínským a Drugethom na čachtický hrad, aby vec mohol oznámiť vrchnostiam.
Po dôkladnom prešetrení veci osobne sa vybral do Bratislavy, kde práve zasedal
krajinský snem – na čele s palatínom, ktorému bola vec oznámená.
Roku 1610 palatín Juraj Thurzo na verejný
nátlak sa odhodlal vec vyšetriť – išiel na hrad, ktorý dal vojskom obklopiť,
vnikol dovnútra a pristihol Báthoryčku práve pri čine. Našli neďaleko
brány dve na smrť strýznené dievčatá a jednu mŕtvolu.
Palatín
dal paniu hradu ihneď vrhnúť do hradného žalára a jej pomocníkov Jána
Ficku – Ujváryho, Helenu Jó, Katarínu Benickúa Dorotu Szentešovú dal sputnať
a odvliecť na svoj Bytčiansky zámok , kde ich odsúdili.
Bytčiansky súd vyniesol 7. januára 1611
rozsudok, ktorý uverejňujeme celý ako zaujímavý časový dokument:
My
– najvyšší kráľovský sudca Teodosius Strnský zo Súľova,
Gašpar Ordody, trenčiansky podžupan,
Ján Dávid zo Sv. Petra, podžupan
oravský,
slúžnovci:
Juraj Lehotský
Mikuláš Hrabovský
Ján
Záthurecký
Ján Boršický, tabul. sudca
Gabriel
Hlinický, žilinský tricezimétor (vyberač tridsiatkovej dane)
Michal
Tušinský,
Raffael
Kaššovský,
Beňadik
Kozár,
Štefan
Maršovský,
Štefan Akay a
Ján Medvecký
týmto vyhlasujeme
každému, koho sa to
týka, že keď
sme sa tu dnes 7. jan. 1611-
zišli na
výzvu osvieteného pána grófa
Juraja Thurzu,
palatína a stáleho župana
Oravskej
stolice, tu v meste Bytči, v mene Jeho
Osvietenosti
Kráľovského Palatína tajomník
Juraj Závodský
vzniesol
proti Jánovi Fickovi, šarvárskym
ženám Ilone, Kataríne
a Dorote
nasledovnú obžalobu:
Ako je zrejmé z vôle božej
a z vôle Jeho Veličenstva kráľa a veľmožov krajiny, osvietený
pán Thurzo bol postavený na vynikajúcu hodnosť palatínstva, aby primerane
svojmu úradu bez ohľadu na osoby ochraňoval dobrých a nevinných – zlých
ale trestal.
Jeho osvietenosť – chtiac zadosť učiniť
svojej povinnosti, po dovŕšení iných, vážných a pre blaho krajiny
užitočných vecí, nechtiac byť hluchým a zažmúriť oči nad strašnými
ukrutnostiami, od začiatku sveta u ženského rodu dosiaľ neslýchanými
a nad tyranstvom ľudskej krvi, ktoré páchala Alžbeta Báthoryčka, vdova po
Františkovi Nádasdym, mužovi šľachetnej pamiatky – o vlasť veľmi
zaslúžilom, nad tyranstvom, čo táto žena na svojich slúžkach a iných
ženách spáchala a takéto ženy takmer v neuveriteľnom počte
z tohto sveta vykántrila – rozkázal dôkladné vyšetrenie vo veci obžaloby –
podanej proti grófke Nádasdy.
Pravdivosť
obžaloby priznaním jej, vlastného služobníctva bola potvrdená.
Dozvediac
sa o ukrutnostiach v čachtickom kaštieli páchaných, Jeho Osvietenosť,
vracajúc sa z prešporských osláv, so zaťmi čachtickej panej,
s tútorom osirelého Pavla Nádasdyho – ako aj početným služobníctvoma
vojenským sprievodom neočakávane zavítal do čachtického hradu a už pri
vchode sa presvedčil o tom, čo svedovia svedčili. Našli tam totiž dievča,
menom Doricu, mŕtvu, umrevšiu od bitia a mučenia a ešte dve dievčatá
na smrť umučené.
Nad jej hrozným a viac než zverským
vyčínaním a ukrutnosťou sa Jeho Osvietenosť nanajvýš pohoršila
a súhlasne s radou svojho sprievodcu
Alžbetu Báthoryčku
ako krvižíznivú
ženu, odsúdila
na
doživotný žalár,
Jána Ficku, Ilonu,
Doru, Katarínu,
ako
pomocníkov takého hrozného vraždenia, ku ktorému sa aj oni sami priznali,
stavia
pred súd a za ich krvavé činy žiada vymerať im najprísnejší trest, aby
takto spravodlivosti bola urobená radosť a iní boli od podobných
ukrutností odstrašení.
Z verejného priznania obžalovaných
a aj zo svedectiev svedkov, najmä z priznania prvej spoluvinníčky
Dory, sa dokázalo, že „čachtická pani“ spáchala proti ľudskej krvi hrozný
zločin, pri ktorom jej boli tajnými, vedomými a činnými pomocníkmi Dora,
Ilona, Ficko a keďže sa verejné podozrenia jasnými a dobrovoľnými
svedectvami obžalovaných dostatočne osvetlili a vypočutými svedkami všetko
potvrdené bolo – všetko spravodlivo posúdiac a uvážiac nad obžalovanými
otvorene a verejne vynáša sa tento rozsudok :
Ako z priznania obžalovaných pred
súdom dobrovoľne i za mučenia urobených, tak i z vyšetrovania
svedkov boli čo najjasnejšie dokázané zločiny, ktoré každú mysliteľnú zlobu
a ukrutnosť predstihujú, totiž to hrozné vraždenie a mučenie
najrozmanitejšími a najvyberanejšími spôsobmi – a keďže ukrutné
zločiny sa majú stíhať najprísnejším trestom rozsúdili sme aby najprv
Ilone potom Dore, ako hlavným
vinníkom takého hrozného zločinu proti krvi a ženskému pohlaviu,
prsty obidvoch rúk,
ktorými
ako nástrojmi toľké mučenie a vraždenie spáchali a ktoré máčali do
kresťanskej krvi,
boli
železnými kliešťami kata vytrhané a vinnice boli potom ešte živé hodené
na
oheň.
A čo sa Jána Ficku týče,
vinu,
ktorého jeho vek a účasť v menšom počte zločinov zmierňuje, odsudzuje
sa na stratu hlavy a žiadame spálenie jeho tela spolu s telami
druhých dvoch
odsúdencov.
Katarína, keďže ju dve jej
obvinené spoločničky ospravedlňovali a jedine na základe Fickovho svedectva
ju odsúdiť nemožno,
nech
je dotiaľ väznená, kým sa proti nej nevyskytnú iné viny, jasne dokázateľné.
Tento
rozsudok obvineným verejne vyhlasujeme a jeho vykonanie nech sa hneď
stane.
Samú
Alžbetu Báthoryčku nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju
nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde ostala až do smrti v roku
1614.
Dnešná
moderná veda si tieto ukrutné činy „čachtickej panej“ vysvetľuje duševnou
chorobou – sadizmom.
Po smrti Alžbety Báthoryčky zdedili hrad
jeho dve deti, Pavel Nádasdy a Katarína vydatá za Jánom Drugethom. Tretie
dieťa – Anna – manželka Mikuláša Zríňského, z čachtického panstva nič nededila.
Pavel Nádasdy bol županom Železnej župy, roku 1622 bol vymenovaný za
krajinského kapitána Zadunajska a roku 1625 dostal grófsky titul.
Po smrti Pavla a Anny Nádasdy hrad
prestal byť majetkom jednotlivcov, stal sa majetkom ich široko rozvetveného
nápadníctva. Dedili z neho:
Drugethovci, Revayovci, Draškovičovci.
Čiastku
popraveného Frant. Nádasdyho /syna Pavlovho/ kráľovská komora zhabala
a roku 1695 za 210 000 – zlatých predala aj s Nádasdyho podielom na
beckovskom panstve Krištofovi Erdodymu.
Roku 1703 medzi majiteľmi hradu vidíme aj
grófov Pavla Forgáča a Mikuláša Bercsényiho.
Roku 1707cisárske vojsko hrad dobylo
a obsadilo. Roku 1708 povstalci Františka Rákocziho II. vzali hrad
cisárkym.
Stalo sa to nasledovne.
Nemecký veliteľ Juraj Wols sa chystal
skrížiť zbrane s kurucami. Rákocziovské vojsko na ceste smerom
k Trenčínu chcejúc povzniesť ešte svojho revolučného ducha – vzalo si
zálusk dobyť ešte tento najstarší hrad. Koncom júla 1708 plukovník De-la-Motte dal
na susednon vrchu Bakaláre postaviť delá a 27. júla t.r. v noci
previedli kuruci útok na hrad. Dňa 28. júla už hlásil dôstojník barón Imrich
Perényi, že hrad padol – je dobytý. Proti presile hrdinsky bojujúci Nemci –
zatisknutí do vyšného kúta hradu – dostali sa do zajatia a z posádky,
ktorá počítala asi 50 mužov padlo 8 mužov. Sám knieža Rákoczi prišiel na koni
pokochať sa na dejisko svojho víťazstva.
Ale aj sa sláva kurucov sa chýlila ku
koncu, preto museli za krátky čas hrad pustiť. Bola to malá posádka kurucov,
ktorej zverili ochranu hradu a už koncom augusta musela odtiahnuť.
A aby sa hrad nedostal späť v dobrom stave cisárskym, preto pred
svojim odchodom podpálila hrad. /Poznačené v archíve rodiny Forgáč
19.IV.1709./
Nezničil
ho tedy požiar za dobývania – ako sa všeobecne myslí – ani ho nevyhodilo vojsko
do vzduchu pri dobývavaní (ako to niektorí historici mýlne píšu).
Zhorela
vtedy aj kaplnka. Od úplného spustnutia ho zachránil gróf Pavol Forgáč, ktorý
zreštauroval svoju čiastku hradu. Túto prácu vykonali v r. 1714 – 1717
náklad činil 581 zlatých a 47 denárov (archív rod. Forgáč
v Budapešti).
Oltár v kaplnke dal vyhotoviť
z červeného mramoru. Táto mramorová doska sa podnes zachovala a je
odnesená do jeho bývalého kaštiela v Čachticiach, ktorý bol teraz
obnovený. Vtesaná je teda do múru obnoveného kaštiela
Forgáčovcov
(renovovaný v r. 1960 slúži ako múzeum). Teda kaštieľ Nadásdyovcov sa
nachádza za kostolom úplne v rumoch – tam bývala kedysi Báthoryčka – teda
nie na hrade (až posledné 4 roky svojho života bola v ňom väznená.)
Písané
podľa údajov p. Eteyho, obyv. čachtického, člena akadémie vied, ktorý mal
možnosť dostať sa do archívov týchto rodín a prekladal z latinčiny
a maďarčiny históriu panstva Čachtického hradu.
Kapličku na hrade okrášlili zvonku omietkou červenýmí prúžkami v podobe tehličiek, čo sa mohlo stať v 2. pol. XVI. stor. Jakost farby je taká vynikajúca, že sú ešte i dnes dobre znateľné ozdoby červenou farbou (farba je rastlinného pôvodu).
Popis hradu podľa plánu Etheyho :
Najstaršou
časťou hradu je veľká veža, ku ktorej patril len užší dvor. Druhá jeho veža
chová v sebe stredovekú dvojitú – už hore spomínanú kaplnku, ktorej okná
poukazovali na začiatok XIV. stor. Od nej na západ nad obcou Višňové stála
tretia brána,ktorej zbytky našiel Ethey pomocou starého inventára a plánu
v r. 1933, keď mal povolenie pátrať po zbytkoch – poťažne odokryť niektoré
jaskynné vchody, kde našiel veľa starožitností, t. č. nachádzajúcich sa
v múzeu v Čachticiach. Časom na stredoveké murované hradby postavili
obytné miestnosti,následkom čoho sa dvor postupne zužoval a na koniec
celkom scvrkol na tupý trojhran, ktorého základňa mala asi 12 m. Takéto úzke
miesto vôbec neposkytovalo pohodlné bývanie a nevyhovovalo požiadavkám
pánov hradu. Preto podľa stredovekých zvyklostí vybudovali si kaplnku na 2
poschodia. Pán hradu a úradníci počúvali omšu v hornej miestnosti,
kým nižšie postavení veriaci – čeľad, slúžobníctvo odbavovali pobožnosť
v dolnej časti kaplnky. Otvor medzi oboma miestnosťami – kde bola kazateľna
umožňoval, že obe skupiny mohli sledovať s pozornosťou služby božie. No,
dnes z toho stoja iba holé múry, ale zachovala sa svätenica /nádrž na
svätenú vodu/ a misa pre oltárnu sviatosť /pastoforium/. Okrem toho pri
vykopávkach sa zachovali 2 stoličky a našla sa tam 1 delová guľa
z kuruckého ťaženia. Črepy tanierov, na ktorých sa kedysi parili pečienky
a črepy krčahov, v ktorých sa penilo povestné čachtické červené víno,
povaľujú sa v rumoch. Letopočty a ozdoby na nich poukazujú na
obratnosť „Habanov“ XVII. stor. Patrón rytierov – tiež i hradov bol Sv.
Juraj, tak vyzdobovali v prvom rade džbánkari jeho podobou. Kúsok čriepku
– hovorí Ethey – ktorý som našiel pri vykopávkach pochádza zo XV. stor.
a ukazuje Sv. Juraja na koni s veľkou ostrohou, ako prebodne šarkana.
V strednom
dvore stála veľká obilnica, kde sa zhromažďovala čiastka obilných zásob pre
pánstvo. Na severnom múre je vežovitý výbežok s mohutným dlhým otvorom.
V neistých časoch, keď otvárať bránu (poťažne padací most pri hlavnom
vchode) bolo nebezpečné, preto pomocou kladky, umiestnenejv poschodovej
miestnosti – do neho vyťahovali potreby v nočnom čase. Tiež tadiaľ
vypúšťali a vpúšťali vyzvedačov. Údajne tu stáli aj maštale.
Tretí dvor dostavali začiatkom XVIII.
stor.Roku 1653 istý čeľadnik
Adam
Kochanovský mal tu svoj drevený domček.
Niektoré čeľadné miestnosti boli spoločné,
na pr. miestnosť pre uskladnenie kapusty – veľká kuchyňa. Dolu bolo väzenie –
temnica. Na osvetlenie miestností slúžili kahance (z dreva). Miestnosť na poschodí
veľkej veže slúžila na uskladnenie pušného prachu. Ohniská boli otvorené,
v niektorých miestnostiach už boli kachľové pece.
Keďže hrad slúžil na obranu najviac miesta
zaberali muničné priestory.
Posledný
obranný inventár :
K dispozícii správcovi hradu stáli 2
tony pušného prachu a k dispozícii grófa vo vyšnom skladišti tiež
toľko. Na baštách 2 veľké húfnice, 1 mažiar,
1
niekoľkorúrový „seregbonto“ – stáli pohotove pre búrlivé dni. Nad spodnou
bránou bolo 9 pušiek – hákovníc, hore vo vyšnom hrade bolo ich 41 kusov. Bolo
tu aj 5 foriem na liatie gúľ, 3 halapartne, 7 ohnivých gúľ – to všetko tvorilo
súhrn obranných nástrojov.
Nápadnú jednoduchosť na hrade pochopíme,
keď vieme, že páni hradu nebývali hore na hrade, ale dolu v kaštieloch
v Čachticiach. Iba v čase nebezpečenstva slúžili im skladištia
naplnené potravinami – obilím a iných potravinových najhlavnejších
potravných článkov.
V páde Turkov Nitrianska župa
potrebovala väzenie na bezpečnom mieste, preto sa rozhodla pre Čachtický hrad.
V r. 1673 poukázala župa 20 meríc raži na stravovanie väznov. Toto
rozhodnutie bolo účeľné, lebo do lesov kopaníc utiahlo sa mnoho zbojníkov. Župa
1674 nariadila, aby všetky jaskyne a skrýše v horách boli zničené
a ich obyvatelia aby sa usadili v obciach. Aj chýrny zbojník
z časov Jánošíka Hrajnoha (Rajnoha) bol tu v r. 1673 uväznení
(archív
v Nitre str. 52 , 94 ).
Dňa 4.V. 1717 nariadil župan, aby žaláre
v Čachtickom hrade boli opravené, lebo počet zločincov sa veľmi
rozmnožuje.
Sem sa dostali aj martýri svojich zásad,
ktorí sa dostali do rozporu z držiteľmi moci ako Daniel Krman, evanielický
turolúcky kňaz, neskôr myjavský a neskoršie biskup. Bolo to v roku
1699, ale čoskoro sa mu podarilo
odtiaľto
v sedliackom preoblečení ujsť. Sám žalárnik Mikšič, vedomý jeho neviny,
prináša mu sedliacke šaty a necháva mu žalár pootvorený, aby mohol
upŕchnuť. Čo aj vykonal.
V jeseni 1736 tu zasadal župný súd.
Najväčší vinník tej doby a vrah Pavol Branecký bol tu sťatý a jeho
mŕtvola bola verejne vyložená na popravné koleso.
V roku 1741 bývalo tu ešte 5 župných
hajdúchov, poručíkom ktorým bol Michal Mierka
/archív Forgáč/. Keď župné väzenie preložili do sídla župy Nitry, vymrel
na hrade všetok život. Len po povaľoch škriekajúce sovy pripomínali, že tu bol
kedysi život a iba rozpadávajúce ruiny poukazujú na niekdajšiu slávu
pánov.
Dnes už len letní turisti sledujú
nezadržiteľné rúcanie a pustnutie hradu.
Obr. č. 3.
Najstarší názov našej osady je spomínaný
v r. 1392 pod menom Bysnev – latinský názov Bisnó.
V darovacej listine kráľa Zigmunda
Ctiborovi sú spomínané obce: Visnó – Hrachovich – Kraszna /Krajné/ - Babyk
falva – Lubina – Hruszó – et Toor – Kostolné vedľa potoka Rudna, tiež Rudníka
zvanom.
TEDA Z TOHO SA USUDZUJE, ŽE OBEC
VIŠNYÓ, TERAJŠIE VIŠŇOVE UŽ V ROKU 1392 EXISTOVALA.
Najstaršie priezviská obce Višňové
zachované z r. 1617.
Menoslov
poddaných obyvateľov za grófa Juraja Drugetta:
Červienka Mikuláš
Gajer Matyas
Hys Macek
Petrovich Pavel
Mokuš /Veverička/ Matyaš
Pták Petrus /Peter/
Vrábel Paulus
Dedko Ján
Včelár Johannes
Petrovich Matyaš
Moravčík Georgius /Juraj/
Kráľ Juraj
Menoslov
poddaných obyvateľov za grófa Pavla Nádasdy:
Lukáš Andrušovich
Jakobus Moravčík
Sebastianus Šeban
Johannes Červenka
Michael Hyssich
Paulus Petrovich
Matyas Kováč
Johannes Pták
Georgius Czozár /čítaj Kozár/
Hans /Ján/ Hussovich
Menoslov
poddaných obce Višňové za grófa FORGÁĆA r.
1752
Hudcovich Matyas
(mladší)
Hudcovich Matyas
(čítaj š)
Trokan Matyas (čítaj š)
Legényi Ján (Johannes)
Červenka Martinus
Červenka Ján
Červenka Georgius
(Juraj)
Masár Juraj
Hudec Andrej (Andreus)
Hrubý Michael
Títo poddaní sú povinní v jeseni
každý jeden svojmu pánovi 2 dni orať a niekoľko dní na vinohradoch
pracovať. Od svojho vinohradu platili zemepánovi okov (sud) vína (asi 50 L ) aj
t. zv. medias 30 (asi 40 L ).
Potom
museli dávať dežmu a to kozy – barany – ryby z potoka príležitostne,
keď to pán súrne potreboval na hostiny.
Na reštauráciu hradu ročne platila každá
rodina 33 denárov.Do pánskej kuchyne obstarávali metly – ďalej prasličku na
čistenie nádob. k Veľkonočným jarným hostinám každá domácnosť musela
opatriť 1 zajaca a barana a ročne každá rodina 167 slimákov.
Toľko
zo starých zápisov. ( preklad Etheyho)