Druhá svetová vojna                Baranovičová

 

A ty mor ho – hoj mor ho

                   detvo môjho rodu

kto kradmou rukou siahne

                   na tvoju slobodu

a čo i dušu dáš

                   v tom boji divokom

mor ty len a voľ nebyť

                   ako byť otrokom

 

     Kľudný život Višňovanov vzruší rok 1938, keď opäť hrozí druhá svetová vojna. Hitlerovský fašizmus, ktorý začal po Európe plašiť, si vzal za korisť aj našu vlasť. Rozvratné sily vo vnútri štátu – buržoázia – číhali len na vhodný okamžik, aby uskutočnili svoje dávono pripravené dielo, ktoré by rozvrátilo našu republiku. Politická situácia vyvrcholila dňa 23. sept. 1938, keď o pol 11. hod.

večer vyhlásila čsl. vláda rozhlasom mobilizáciu a 24. sept. v sobotu nastupujú

s veľkým elánom všetci vojopovinní občania, chlapi v najvzornejšom poriadku

vojenskú službu. Tak to bolo aj v našom Višňovom.

     Avšak odhodlanie statočných občanov – mužov – vojakov, brániť ohrozenú vlasť – vyšlo nazmar. Zradcovia ľudu sa spriatelili s nepriateľom a zo strachu pred robotníckou triedou – zo strachu pred pracujúcim ľudom títo ľudáci zapredali našu republiku v Mníchove.

     Sklamanie nášho ľudu a vojska bolo veľké, lebo bez boja, bez jediného výstrelu museli sme odstúpiť ( Maďarom na Slovensku ) a Nemcom celé pohraničie našej  Československej republiky a potichu sa vrátiť domov.

     Už 6. okt. 1938 sa ľudáci otvorene priznali k svojej rozbíjačškej politike  a vyhlásili v Žiline

                                  autonómiu   Slovenska

                                       ( odtrhnutie od  českých zemí )

Na čele t. zv. slovenského štátu bol prezident Jozef Tiso – rím. kat. farár v Bánovciach. Hneď zatým sa vrhli okolité štáty a okýptilli našu vlasť. Nálada u nás a po okolitých dedinách nie je práve najlepšia – po celom okolí, ba po celom Slovensku sa chovajú ľudia priam nepriateľsky proti ľudákom, gardistom. Pod Javorinou  v okolitých dedinách hlási sa ku gardistom iba malá hŕstka, v každej dedine po 2 – 3, ale aj tí vedeli narobiť veľa šarapaty a zničili stovky ľudí.

 

 

Višňové bolo bez gardistov, podobne Hrušové, v Lubine boli dvaja (ale aj títo museli za krátky čas zmiznúť ), taktiež vo Bzinciach. V Novom Meste nad Váhom, ako v okresnom meste ich bolo mnoho – tvorili silnú organizáciu, na čele s veliteľom gardy – Gašparíkom ( ako posledným ), na ktorého si veľa rodín pod Javorinou ešte dlho po vojne spomínalo. Že zostalo veľa sirôt, na tom nesie tento ukrutný tyran najväčší podiel. Trestu neušiel – po vojne bol s mnohými vojnovými zločincami v Bratislave popravený.

     V týchto krutých a pohnutých časoch, keď sa ľudáci dobre postavili „na nohy“ – ľud pod Javorinou hľadá cesty k priamej účasti do boja proti fašizmu.

Už 15. marca 1939 oznamovali nemecké vyhlášky nástup okupačného vojska na

naše územie. Obsadili vojenské objekty – kasárne, odzbrojili našich vojakov, takže sa Slovensko stalo akousi vstupnou bránou pre fašistov do Sovietskeho zväzu. Na Slovensku v tom čase popri slovenskej korune sa stala platidlom u vojakov – Nemcov i nemecká marka v pomere 1RM=10Kčs, takže Nemci v pravom zmysle vydrancovali všetky obchody a tovar posielali do Ríše. Nemecko v tom čase triumfovalo – rozpútala sa

                                druhá    svetová    vojna

s takou ukrutnosťou, akú dejiny u nás doteraz nepoznali.

     Tento nový život pocítili ľudia najmä vtedy, keď ich začali po tisícoch

transportovať na otrocké práce do Nemecka.

     Slovenský vojaci jak všade, tak i v novomestských kasárňach rôznymi heslami a nápismi na autách prejavovali nesúhlas s odchodom na východný front a otvorene sa stavali proti fašizmu. Niekoľko mladších ročníkov bolo pozvaných do zbrane na východné bojisko proti Slavianom, Rusom. Milióny ľudí už na bojisku hynie, vodca fašistov – Hitler – triumfuje.

     Avšak v roku 1942 začali sa rysovať i prvé neúspechy. Fašistické vojská na viacerých frontoch začali ustupovať sovietskej presile, ktorá sa húževnato bránila.

     Hitler zúri a koncentračné tábory v Nemecku sa zapĺňajú nielen občanmi židovského pôvodu, ale aj mnohými vlastencami a ruskými zajatci. Z Nového Mesta vyviezli spolu 1450 Židov, starcov, mužov, žien a detí, ktorí zahynuli v plynových komorách a len málo sa ich vrátilo po vojne domov.

     rok 1943 znamenal aj veľký obrat vo vojne, lebo porážkou pri Stalingrade mnohí naši chlapci – vojaci našli si cestu k sovietskym vojakom, aby spoločne s nimi bili fašistov a pomohli oslobodiť našu vlasť.

 

     V tom čase Podjavorinský kraj už prichyľoval utečencov – väčšinou Rusov – z koncentračných táborov. Ľudia ošetrili, nachovali, zaodiali ba aj vyzbrojili, aby čoskoro bok po boku s partizánmi bili nepriateľa. Takto pripravovali cestu medzi civilným obyvateľstvom pre partizánske hnutie.

     Obyvatelia našej obce vo Višňovom v týchto búrlivých časoch sa statočne držali. Ako už bolo spomenuté v obci nebol ani jeden gardista a tiež žiadnych iných udavačov. Celá obec bola ako jeden nezlomný celok, (bola čisto evanjelická).

 

 

     Pohorie Bielych Karpát už v júni 1944 ozývalo sa partizánskou vravou a keď slobodný vysielač v Banskej Bystrici oznámil že národ povstal proti okupantom a domácim zradcom – už v blízkom Hrušovskom háji striehol na Nemcov partizánsky odriad pod názvom „Hurbanovci“ ktorému velil kapitán 

                                 Miloš    Uher  -  rodák z Lubiny

Celé Považie sa rozrástlo vo veľkú partizánsku vojnu. Vojaci slovenskej

posádky vypovedali slovenskej vláde poslušnosť a vo veľkých húfoch odchádzali k partizánom. Najlepší ich úkryt boli hory.

     Tak slovenský národ pod vedením ilegálnej KSČ pripravoval slávne

 

SLOVENSKÉ   NÁRODNÉ   POVSTANIE

 

Z Novomestských kasární odviezli do dedín a kopaníc pod Javorinou veľké množstvo materialupre vyzbrojenie a vystrojenie partizánov.

V našej obci ilegálni pracovníci organizujú partizánske hnutie a dňa 10. októbra 1944 pod vedením

                                Pavla  KULÍŠKA

uvedomelého komunistu odchádza 11 mužov do spomínanej partizánskej skupiny. Boli to nasledovní :

 

Michal  Hargaš

   Ján  Feranec

      Ján  Ondrášik

         Pavol  Feranec (zo Sedlíšt)

            Pavol  Benian

               Pavol  Štúr

                  Štefan  Štefanech

                     Ján  Feranec  (starší)

                        Michal  Benian

                            Tomáš  Benian

 

Snáď slabá organizovanosť, lebo nerozhodnosť väčšinu nadšencov doviedla domov, vytrvali iba Hargaš, Kulíšek a Ján Feranec. Michal Hargaš prežil boje vo Vrzávke, v Bošáci, v Cetune, Španej doline a zdravý sa vracia domov.

     Kulíšek bol Nemcami chytený a v Brezinách pri Trenčíne umučený.

Po vojne ho rodáci previezli do Višňového a pochovali na tunajšom cintoríne.

Ilegálnym pracovníkom v obci bol Ján Hučko, organizovaný v KSČ, ktorý nebojácne roznášal tajné správy odbojovej činnosti do Vaďoviec a do Kostolného.

V dňoch 14. a 15. sept. 1944 zoskočila dvadsaťjedenčlenná skupina partizánskych organizátorov, ktorej velil pplk.Sovietskej armády

IĽJA   DANIELOVIČ   DIBROV  , vtedy 54 ročný skúsený a osvedčený bojovník. Bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne na Ukrajine ako veliteľ partizánskeho oddielu Vorošilov. Pod jeho vedením sa stal partizánsky oddiel postrachom fašistov a na jeho hlavu bola vypísaná odmena 500 000 mariek.

     Tento prišiel do Bielych Karpát, aby zorganizoval všetky partizánske jednotky v t. zv. II. Stalinovu brigádu, ktorá sa menovala i Dibrovova brigáda, keďže báťušku Dibrova parizáni si veľmi obľúbili a vážili. I Hurbanovci boli začlenení do tejto brigády ako odriad Uhrov, ktorí sa najviac zdržoval pod Javorinou.

     Iľju Danieloviča si skoro obľúbil i okolití ľud kopaníc a pomenoval ho „náš otecko – baťko“.

     Uhrova jednotka nastupovala takmer denne do tvrdých bojov, z ktorých vychádzala úspešne, lebo rýchle si osvojila správny spôsob partizánskeho boja.

     Dňa 13. okt. 1944 pri prechode lesom Javoriny padol milovaný veliteľ – otec brigády plukovník Dibrov.Dnes na tomto mieste je malý pamätník.

Dočasne bol pochovaný pod Javorinou a po vojne lietadlom prevezený do Sovietskeho zväzu. Po ňom velenie v brigáde partizánov prevzal jeho zástupca

Miloš Uher, ktorý viedol potom ťažké boje na Podjavorinsku až do 27. februára 1945, keď v ťažkom boji na hornobzinských kopaniciach – v Cetune ako víťaz padol.      obr. č. 9.

     Nemci sa nazdávali, že keď padne veliteľ, nastane medzi partizánmi zmätok a situácia bude pre Nemcov výhodnejšia – lenže sa prerátali. Partizáni ešte s väčším elánom ničili vojenské nemecké transporty. autokolony a prepadávali Nemcov, ktorí drancovali a ničili chudobný kopaničiarsky ľud.

     Slovenské národné povstanie búralo fašistický režim na Slovensku a kliesnilo cestu pre krajšie dni našich národov.

     Koľko mladých životov vyhasila nepriateľská guľka !? No ich vec, za ktorú bojovali – zvíťazila .

    Za slobodu sa vždy oddá umierať !

A títo, ktorí ju najviac milovali – padli. Len viacero pamätníkov z hrdinských bojov hlása nehynúcu pamiatku padlých partizánov.

Mĺkvo a chladno pozerá pomník z vrchu Roh nad Lubinou na náš rušný život.

On je výstrahou každému, kto by chcel siahnuť na naše pokojné budovanie.

                                                   Viď fotografie v albume – zábery pomníka na

                                                    vrchu Roh.        obr. č. 10. a 11.

 

 

 

 

 

 

Frontové  udalosti.

 

     Dňa 1. februára 1945 bola naša obec obsadená ustupujúcim nemeckým poľným delostrelectvom. Táto vojenská jednotka sa usadila trvalejšie v tunajšej škole a bola tu až do 1.apríla 1945. Tunajším riaditeľom školy bol v tom čase

uč. Rudolf Pelech, ktorý prišiel zo zabraného územia od Maďarska v r. 1938

9. decembra. Rýchlo postupujúce vojská SSSR spoločne s jednotkami rumunskej armády svojim mohutným náporom nedovolili dlhý oddych ustupujúcim nemeckým jednotkám, preto i tento oddiel musel z obce rýchlo ustúpiť. Naša obec sa dostáva do válečného varu. Každý hľadá možnosť a spôsob, aby to najcennejšie uchránil. Preto väčšina našich obyvateľov sa vysťahovala do Trhovej doliny, kde si ľudia v rýchlosti začali stavať podzemné bunkery. Avšak rýchly spád vojenských udalostí nečakane a rýchle urobil koniec vysťahovaniu z obce, lebo obec

Dňa 8. apríla 1945 bola oslobodená.

a to rumunskými bojovými jednotkami.

Každý si po vojne vydýchol. A ako všade, tak i u nás po oslobodení sa ustanovil prvý Revolučný národný výbor pod predsedníctvom občana Jána Hučku. Tajomníkom nového výboru bol uč. R. Pelech – všetky ťažkosti prechádzali väčšinou cez jeho ruky.

Nové povojnové pomery vyžadovali veľa ostražitosti v zavádzaní nových poriadkov v obci.

     Obcou smerom na Myjavu prechádzala III.B pešia divízia, ktorá kliesnila cestu ďalej na západ. Bolo to frontoví vyhladované vojsko, nakoľko zásobovacie oddiely nemohli tak rýchlo pochodujúcich nasledovať. No a prvá nárazová obec, čo sa týkalo zásobovania pochodujúcich bolo Višňové. Vykupoval sa dobytok, seno, slama atď.

Našim občanom to veru príjemné nebolo, lebo hneď v prvých dňoch bolo treba odpredať denne 6 až 8 kusov dobytka, čím sa zásoby v maštaliach veľmi začali zmenšovať, prichádzalo do nepríjemných situácií a všetko sa valilo väčšinou na hlavy nového výboru. Preto sa už spomínaný nový predseda zo svojej krátkotrvajúcej funkcie vzdal. Bolo to 30. 5. 1945.

Druhým predsedom MNV bol Ján Ondrášik, presvedčený komunista, bol v tejto funkcií až do 30. 12. 1945.

Tajomníkom po Pelechovi bol Jozef Brhlík.

Ďaľším predsedom bol Michal Hargaš /za zásluhy v boji proti fašizmu/ až do 15. 6. 1946, kedy sa definitívne vyriešila otázka voľby funkcionárov do nového MNV.Pri voľbách zvolený za predsedu Tomáš Knap – bol v tejto funkcií od 

 15. 6. 1946 do 15. 5. 1954. Tajomníkom bol Mikuláš Arbet a to 15.5. 1954. Do augusta 1950 bol ešte notársky úrad so sídlom v Kostolnom, vedúci notár Ladislav Tóth.

 Od 15. 5. 1954 do 15. 7. 1964 bol predsedom MNV Pavol Štúr a tajomníkom Tomáš Knap.

Od 15. 7. 1964 do 30. 11. 1964 bol predsedom Tomáš Kozár, pre nemoc sa vzdal. Tajomníčkou bola Anna Štúrová  do 28. 2. 1968. Jej zdravotný stav jej nedovolil ďalej túto funkciu prevádzať.

Od 30. 11. 1964 je predsedom Ján Klimek a od 1. 3. 1968 jeho spolupracovníkom vo funkcii tajomníka je zase Tomáš Knap.

     A tak po vojne občania Višňového začínajú opäť žiť tichým a novým životom – životom socialistickým.

 

 

Boje pod Javorinou.

     Vráťme sa ešte do doby, kedy zúrila najťažšia vojna. Hoci sa vo Višňovom žiadne boje neodohrávali, predsa chcem spomenúť od vypuknutia Povstania, až do príchodu Sovietskej armády v Podjavorinskom kraji niektoré zo strašných a ťažkých bojov partizánov s nemeckým – fašistickým vojskom. Najviac trpel kopanický ľud, nakoľko sa partizáni zdržovali v horách. Fašisti chceli partizánske skupiny zlikvidovať, preto robili časté výpady do hôr za pomoci novomestských gardistov.

     Dňa 2. 12. 1944 – gardisti pritiahli do kopaníc – Cetune, kde hľadali zbrane a ukrytých partizánov. Došlo k zrážke, kde boli gardisti napadnutý partizánmi, gardisti mali 3 mŕtvych, niekoľko ranených a zajatých. Na druhý deň za odvetu prišla posila Nemcov, odvliekli z kopaníc asi 120 chlapov od 16 do 60 rokov. Na gestape po vypočutí boli prepustení, mnohých si ponechali, odvliekli do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa nevrátili.

     Dňa 11. 2. 1945 boli napadnutí partizáni na lubinských kopaniciach – Dúbrave. Asi 2000 Nemcov tiahlo od Lubiny, Bziniec, Starej Turej a N. Mesta, aby zlikvidovali skupinu kapitána Miloša Uhra. Partizáni zaujali obranné postavenie, v bitke padlo 15 Nemcov, 20 bolo ranených. Fašisti z pomsty zapálili niekoľko stodôl a dom na kopanici Kopcové.

     Dňa 20. 10. 1944 sa rozpútal jeden z najväčších bojov na bošáckych kopaniciach, keď spojenecké nemecké jednotky z Nov. Mesta nad Váhom, Moravského Lieskového, Hor. Bziniec, Bošáce, Bohuslavíc a Melčíc v sile asi 3200 mužov zaútočili na partizánov v horskom teréne. Boj trval celý deň a celková bilancia bola pre Nemcov veľmi neutešená – mali okolo 200 mŕtvych, partizáni 8 a niekoľko zranených.

    

 

Smrť kapitána Miloša Uhra.

     Dňa 27. 2. 1945 sa rozpútal jeden z najťažších bojov na hornolubinských kopaniciach v Cetune. Zvlášť vycvičená skupina Nemcov a gardistov pod názvom „Edelweiss“ sa vyzvedala o Uhrovej skupine /boli to gardisti preoblečení za partizánov/, ale kopanický ľud ich poznal a nič nezradil. Bolo to v neskorých večerných hodinách, keď prišli do miestneho hostinca, začali rabovať, ako aj v blízkych domoch. Partizánska spojka to ohlásila kap. Uhrovi, ktorý sa práve tu neďaleko v horách zdržoval so svojimi chlapci. Chcel pomôcť tunajším ľuďom a pomstiť sa. Ráno sa vrhol so svojimi chlapci na nepriateľa v hostinci, strho sa boj, kde boli partizáni v presile vonku a Nemci vnútri. Uher mal týchto na muške, priplazil sa so samopalom k blízkej stodole, aby tak lepšie krytý mohol páliť do hostinca, ale zradná nepriateľská guľka mu vyhasila život navždy. Keď to zbadal jeho zástupca Anton Jakubík, ktorý pri jeho boku stále bojoval plným hlasom zvolal na svojich bojujúcich: „Chlapci, keď nám padol otec – nech padnú už aj deti – smrť fašizmu !!“ V zúrivom boji padali nepriatelia, ale aj naši. V tomto boji dotĺklo srdce aj druhého veliteľa – nadpor. Antona Jakubíka.  Boj skončil v neskorých odpol. hodinách, keď okrem oboch partizánskych veliteľov padlo i 14 partizánov a asi 19 bolo zranených.

Nemci mali tu veľké straty – 166 mŕtvych a 69 ťažko zranených. V neskorých večerných hodinách bolo počuť po hrbolatej ceste hrkot vozov, na ktorých si Nemci odvážali svojich spolubojovníkov – mŕtvych do Nového Mesta, kde mali akési núdzové krematórium.

Partizáni zase mŕtve telá oboch veliteľov ukryli do pivničnej jamy v hostinci a keď boje na kopaniciach na niekoľko dní utíchli, Uhrov brat – tiež partizán – s niekoľkými chlapci tajne pochovali oboch veliteľov do dočasného hrobu v neďalekej hore, nazvanej Hlúbiková. A keď už bolo celkom po vojne boli tretí raz pochovaní na blízkom vrchu nad Lubinou v Rohe. Toto bolo Uhrove obľúbené miesto, odkiaľ najčastejšie sliedil po okolí a mal dobrý výhľad na blížiaceho sa nepriateľa. Bolo to jeho prianie, že keď padne, aby ho tam pochovali. Po vojne všetkých padlých partizánov, ktorí zahynuli v blízkych horách, preniesli do Roha – počtom 45 – uprostred kpt. Miloš Uher s nadporučíkom Ant. Jakubíkom – aby spoločne odpočívali so svojimi veliteľmi, s ktorými tak statočne bojovali.

     V našich srdciach a v srdciach budúcich pokolení budú žiť večne ako hrdinovia, aby sme my mohli žiť na úslní nového, spravodlivého života v ľudskej spoločnosti, bojujúcej za pokrok a mier na celom svete.

     V marci 1945sa odohral masaker na staroturanských kopaniciach v osade Narcie a u Jansov. Fašisti náhodou prišli na bunker ranených partizánov, násilím ich vyvliekli – počtom 7 – zatvorili v domčeku – poliali horľavinou a zapálili.

Všetko naokolo zhorelo, len hŕbka popola z niektorých domčekov ostala.

Ako strážca nad tým stojí tu pomník.                                obraz č. 12.

     V neďalekej Hlavine zase sa Nemci dozvedeli, že tam bol ukrytý štáb II. Stalinovej brigády. Z domu vyviedli gazdu a dvoch chlapcov, všetkých zastrelili.

Ženy s batôžkami a deťmi vyhnali, len holý život si uchránili a domy spálili.

     V marci 1945 Nemci s gardistickými pomocníkmi na židovskom cintoríne v Novom Meste postrieľali 28 občanov z nášho okolia. Jamy si museli vykopať.

     Niet dostatok miesta na opísanie všetkých zverských činov, ktoré fašisti na našich ľuďoch popáchali.

     Tiež mnohý vlastenci z Moravy a Čiech prišli na pomoc naším partizánom, aby v spoločnom boji pomstili smrť svojich najdrahších a vybojovali tak slobodu našej vlasti. Nejeden z nich pokropil svojou krvou našu slovenskú zem.   

     Len roztrúsené pomníky  - postavené hrdinom pod Javorinou hlásajú, že nikdy viac vojny – svet chce žiť v mieri.

     Pomníky, ktoré sú k nám najbližšie, okrem už spomínanej mohyle na Rohu sú v Cetune, v Nárcii a v každej dedine pamätné dosky na počesť padlých hrdinov.

     To je len malá ukážka z niektorých bojov, ktoré fašisti viedli s partizánmi.

Z našej obce položili život za slobodu v druhej svetovej vojne :

                                   Pavol   Kulíšek

                                     a

                           Pavol   Kováčik

Pavol Kulíšek patril medzi prvých komunistov u nás. Narodil sa 20. X. 1897 na Myjave, bytom vo Višňovom, ilegálny pracovník KSS a partizán, zajatý v Hornej Súči, popravený v Trenčíne na Brezine, po vojne nájdený v hromadnom hrobe, odvezený do Višňového, kde jeho telesné pozostatky višňovský rodáci uložili na miestnom cintoríne.Okres Myjava (tak ako všetkým bojovníkom v okrese) dal vybudovať náhrobný pomník nad jeho hrobom.

Na novej budove požiarnej zbrojnice ktorej jedna miestnosť slúži zároveň ako úradovňa pre MNV – je umiestnená pamätná tabuľa s jeho menom. Okrem jeho je tu ešte meno Pavla Kováčika, tiež višňovského rodáka, ktorý ako vojak narukovaný v druhej svetovej vojne ostal nezvestný a viac sa nevrátil. Jeho rodina nedostala žiadne bližšie správy, kde padol.

                                                                             Česť ich pamiatke!!

 

 

ZA  SLOBODU  NAŠEJ  VLASTI

                     OBETOVALI   SVOJE  ŽIVOTY

 

1896     PAVOL  KULÍŠEK      1944

1913     PAVOL  KOVÁČIK     1944

 

                                                                               obrázky v albume od č. 13 – 22

 

     Nasleduje v krátkosti program zo slávnosti odhalenia pamätných tabúl už spomínaných bojovníkov, a to z príležitosti 20. výr. Slov. nár. povstania.

     Slávnosť sa konala za veľkej účasti tunajšieho obyvateľstva, ako aj občanov z okolitých dedín a to: z Čachtíc, Vaďoviec, Hrachovišťa a Kostolného.

     Pestrý a veľmi výstižný program previedli pionieri a pionierky „Dedinskej organizácie“, ktorý nacvičila s nimi pionierska vedúca Dana Drobenová, vtedy poslucháčka Priemyselnej školy  v Nov. Meste nad Váhom.

     Priebeh programu:

1.     Hymny – hrá dychovka z Moravského Lieskového

2.     Zahájenie programu a privítanie prítomných krátkym preslovom previedol predseda DO – KSS – Michal Feranec.

(Vysvetlivka: Dedinská organizácia komunistickej strany Slovenska).

3.     Slávnostný prejav k programu určený povedal člen Sväzu                                               protifašistických bojovníkov súdruh Štefan Štukovský, ktorí najlepšie vie, čo znamená obetovať život za slobodu, lebo i on ako väzeň veľa príkoria od fašistov. Vo svojej obšírnej reči zhodnotil myšlienky vlastenectva, hrdinský boj našich partizánov a vojakov v druhej svetovej vojne a zvlášť k mladému pokoleniu hovorí ako si máme vážiť a chrániť draho vykúpenú slobodu. Previedol slávnostný akt odhalenia pamätnej dosky za asistencie tunajšieho predsedu MNV s. Jána Klimeka. Dáva ju do opatere mládeži ako symbol so slovami : „Vážte si slobody – krvou vydobytej“!

4.     Nasledovalo kladenie vencov za zvukov dychovky na melódiu „Pochod padlých revolucionárov“. Prítomní členovia ČSM (Československého sväzu mládeže) vo veľkom počte zastúpení na slávnosti – počas celej oslavy držali čestnú stráž pod pamätnou tabuľou – striedali sa z vojakmi a pioniermi. Medzi popredných patrili : Ján Kozár, Ivica Ferancová, Dana Drobenová, Emília Struháriková, Viera Vtáková, Jaroslav Vták. Sväzáčka Em. Struháriková sa vyznamenala prednesom peknej básne, vystihujúcej matkin bôľ za stratou svojho dieťaťa.

5.     Spoločná dramatizácia pionierov pod názvom „Z otroctva k slobode“a druhá báseň. „Spev mieru“- hudobné číslo – hru na harmonike previedla pionierka Libuša Bumbálová. Čsl. sväz mládeže vzal do opatere túto pamätnú dosku so sľubom, že nikdy nezabudneme na utrpenie a ťažký boj našich hrdinov a že slobodu, ktorú nám priniesli budeme statočne chrániť.

Ako na dovŕšenie zišla sa ľudová správa ako aj funkcionári blízkych dedín na priateľské posedenie do blízkeho pionierskeho tábora vo Finčinej. Výdavky s týmto spojené financovalo tunajšie MNV. Zábery – fotografie zo slávnosti sú nalepené v albume.

 

 

 

 

Krátka ukážka z programu, úryvok básne „Z otroctva k slobode“

 

Do hôr stiekla sa junač – vytasila meče

srdcia vatrami sa stali-

ktože ich premôže ?

                Zapláli tisíceré vatry,

                zahoreli ohne jasné.

„Ako ešte dlho?“ – zvýskli rodní hlasne.

„Zabíjať budete matky – ženy – deti ...

Kedy nám slniečko slobody zasvieti?“

 

I prišiel deň.

         Vpred, vpred junač smelá,

          už čaká na nás Slovač celá.

          Od východu zahoreli zore,

          vystreli sa chrbty – koniec pokore!

Brat brata vystískal v objatí prudkom,

slovanské bratstvo sa stalo skutkom.

 

Kanóny onemeli. A bolo ticho.

Hrdinovia vracali sa do chatiek svojich,

srdečné zvítanie – keď uzreli rodných.

                    Sestra – brat - otec – mať-

                    dali si poceľ mieru.

 

Teraz žiť – len žiť a nestrácať vieru,

pracovať na svojom kuse zeme,

                     z ktorej sa – a to prisaháme –

                     už

                         nikdy

                                  nehneme !!

 

Nech navždy zostane zachovaná pamiatka obetí krvavého fašizmu pre budúce pokolenia, že naša sloboda, náš krásny nový život sa zrodil z veľkých obetí a z krvi najlepších synov a dcér i spod našej Javoriny.

 

STE  HODNÍ  OBDIVU –

HODNÝ  AJ  ODPLATY.

                VÁM  VEĆNÝM  DLŹNÍKOM

                TEN  NÁŚ  NÁROD !