1.
časť, Knap
Tomáš č.d. 90.
Uznesením miestneho národného
výboru bol som v roku 1969 zvolený za kronikára pre našu obec Višňové.
Prvú kroniku našej obce začala písať
učiteľka menom Anna Žuchová. Vo Višňovom učila od roku 1922 do roku 1931.
Pochádzala z Rajca od Žiliny. Počas 9 rokov pôsobenia v našej obci
bývala sama v malej izbičke starej školy (teraz kancelária JRD). Istí čas
i na strážnom domku ČSD a potom i vo Vaďovciach pri stanici
v dome pána Šturca. Bola to dobrá učiteľka, mala rada chudobný dedinský
ľud a naše deti – mládež.
Bola to ona čo 15. septembra
1930 previedla školské deti slávnostne zo starej školy do terajšiej novej
budovy. Bol som v ten čas osobne jedným z tých žiakov.
Mali sme z toho veľkú
radosť, keď sme sa presťahovali z tesnej malej a tmavej učebne do
veľkej priestrannej novej učebne z veľkou záhradou a dvorom.
Bolo nás vtedy 45 žiakov.
Jedna učiteľka vyučovala v jednej učebny všetkých 8 tried.
Táto učiteľka Žuchová ako
prvá kronikárka poznala dobre našu obec, jej obyvateľstvo, jej históriu
a zvyky a tak kroniku písala dosť obšírne. Pamätám sa ako nám žiakom
túto kroniku občas v škole čítavala. Bolo to pre nás moc pútavé
a zaujímavé.
Táto učiteľka sa v roku
1930 vydala za stavebného inžiniera. Menoval sa Nikolaj Jurasov, bol ruskej
národnosti a pochádzal z Charkova. Bol to príjemný a dobrý
človek, občas nás i učil, zastupoval p. učiteľku, mali sme ho radi.
Keď sa dokončila stavba dráhy Nové Mesto
nad Váhom – Veselí nad Moravou, začala sa výstavba ďalšej dráhy a to
Červená skala – Margecany.
Tam potom odišiel pracovať
i pán inžinier Jurasov a s ním od nás odišla i naša dobrá
učiteľka. V auguste 1930 pani
učiteľka Žuchová zvolala do svojho školského bytu všetkých žiakov. Na rozlúčku
nám rozdala veľa cukríkov.
Chlapcom darovala veľkú loptu
červenú a dievčatám zelenú a tak sa s nami rozlúčila.
V hlbokom dojatí a so slzami sme sa rozchádzali.
Potom až do roku 1939 sa u nás
vystriedalo moc učiteľov a to : Hrivňáková, Benčík, Očkayová, Laciaková,
Lányová, Hubert a ďalší. Bola to chyba školského inšpektorátu, že nám
nedali do obce trvalú učiteľskú silu.
Častou výmenou učiteľov
poklesol i prospech detí a kultúrnoosvetová práca v obci.
Písanie kroniky bolo stále zverené učiteľom a častou výmenou učiteľov
i písanie kroniky zaostávalo.
Až v roku 1939 starší pán učiteľ
Rudolf Pelech narodení v r. 1888. Stalo sa to tak, že keď v roku 1939
Maďarské vojsko obsadilo naše južné pohraničné územie Slovenska, tento učiteľ
ako dobrý a roduverný vlastenec zanechal pri Lučenci školu a domov a s celou
rodinou sa presťahoval do Višňového. Učil na našej škole 10 rokov. Bol to zase
veľmi dobrý a starostlivý učiteľ. Učil nielen školské deti ale všetku
mládež, bol učiteľom, radcom a vychovávateľom všetkých občanov.
Radil občanom, ako treba
robiť, ako si zariaďovať domácnosti ako treba hospodáriť a podobne.
Zvlášť nabádal rodičov aby dávali deti na
ďalšie učenie, na remeslá a štúdie, na ďalšie odborné vzdelávanie. Jeho
zásluhou sa ľady aj pohli a na meštiansku školu a remeslá odišli : T. Kozár, J. Višňovský, J. Jakáb, Št.
Drobena. J. Knap, R. Kobza a ďalší.
I tento učiteľ mal za povinnosť
pokračovať v písaní obecnej kroniky. V písaní aj pokračoval až do
roku 1944. Začiatkom februára bola v obci ubytovaná delostrelecká batéria
nemeckej armády. Nemecký vojaci boli ubytovaní i v školskej učebni až
do konca marca 1945. V tom čase sa deti nevyučovali. Pán učiteľ Pelech
ponechal v učebni školské skrine s knihami a bola tam
i obecná kronika uložená. Vojaci počas bývania v škole, otvorili
skrine a v kachlách podkurovali knihami, aké tam našli a pri tom
spálili i starú obecnú kroniku. Takto bola zničená cenná pamiatka
a dokument o histórii našej obce.
Pán učiteľ Pelech si v roku 1949
zakúpil dom v Novom Meste nad Váhom, tam sa i z rodinou
odsťahoval
a aj učil na tamojšej ZDŠ.
Miestny národný výbor v roku 1949
zakúpil novú knihu na písanie kroniky a na písanie kroniky bola poverená
pani učiteľka menom Eva Baranovičová rodená Kedrová z Lubiny. Táto sa
práce ochotne ujala a podľa údajov starších občanov a obstaraných
dokumentov napísala hodne významných a dôležitých údajov.
Jej záznamy však postrádajú
podrobnejšie údaje o živote, zvykoch a rôznych významných údajoch
nášho ľudu a obce.
Preto chcem ešte ja do kroniky dodatočne
pojať údaje a pamäti, ktoré sa ešte dali zistiť od najstarších občanov.
Údaje, ktoré som počul rozprávať mojich rodičov a na ktoré si ešte
i ja pamätám.
V roku 1800 až 1900 mala
obec len do 60 domov a 280 až 300 obyvateľov. S týchto najstarších
domov, ktorých vek sa odhaduje 100 až 200 rokov ešte stoja a sú obývané:
1 Ján Drobena 3 17 Ján Kobza 32
2 Kata Vtáková 4 18 Ján Klimek 38
3 A. Michalcová 5 19 Alžb. Ondrášiková 40
4 P. Ondrášik 6 20 Martin Slivovský 42
5 K. Struhárik 7 21 Martin Knap 48
6 Joz. Herman 13 22 Adam Predný 54
7 Ant. Feranec 15 23 Ján Knap 56
8 Milan Vták 21 24 Anna Benianová 62
9 Ján Kobza 22 25 Elena Vtákovová 64
10 Ján Kobza 23 26
Ján Bača 65
11 Pavel Drobena 25 27 Ján Pavlech 70
12 Ján Bača 27 28
Zuz. Michalcová 71
13 Eva Kobzová 28 29 Beta Štefanech 81
14 Ján Hluchý 29 30
Pavel Štefanech 82
15 A. Benianová 30 31 Anna Miklášová 83
16 Štefan Feranec 31 32 Ján Feranec 84
Mnohé z najstarších domov sú už
zbúrané, a to dom Jána Vtáka zvanom Cehlárech na Hôrke. Vedľa dom Juraja
Jakába. Dom Martina Mikláša na hôrke. Dom Tomáša Drobenu nad Kobzovci. Dom
Adama Kováčika na Kobzech pivnici. Dom Pavla Vtáka Mikulu, starý dom vo dvore.
Prvá budova obecnej školy na kopci, pred domom Štefana Feranca č. 31.
a Jána Kobzu č. 32.
Dom v záhrade Jána
Višňovského, posledné roky slúžil ako obecný chudobinec a špitál. Dva domy
boli aj v Kováčech humnách pod zámkom. Základy domov a studňa sa tam
ešte nachádzajú.
Dom Martina Kováčika pod
zámkom vedľa domu Jána Pavlecha č. 70.
Dom Pavla Kulišku v záhrade
Zuzany Michalcovej č. 7. Dom Adama Kobzu a Adama Feranca pod cintorínom.
Dom Pavla Praclíka v záhrade Anni Miklášovej. Niekoľko domov bolo
i v Zadných humnách a v Pustem. Tieto údajne zničila
povodeň.
Väčšina domov v obci bola pokrytá
slamou a šindlom. Len dom pop. číslo 10, 21, 9, 63, boli pokryté šiferom
podobné eternitu. Muriva domov a hospodárskych stavísk sú z kameňa
a nepálenej tehly. Miestnosti a zariadenie domácnosti bývali obyčajne
rovnaké. Jedna izba, kuchyňa zvaná pitvor, komora, v úzadý domu maštaľ
chlievy a stodola.
Zariadenie pozostávalo :
1.
Jeden stôl,
umiestnený v rohu izby. Stôl bol obyčajne hodne silný a ťažký
z tvrdého dreva,pri spodku podstolie a nohy stola zdobeno
vyrezávané. Stôl sa z miesta neodkladal, považoval sa za domáci oltár.
2.
V rohu izby
okolo stien pri stole boli lavice a to široké dosky pevne upevnené na
koloch vrazených do zeme.
3.
Poval či strop
bol z dreva, hrád bol vždy nepárny počet a to 5, 7, či 9 údajne pre
šťastie domu.
4.
Stredom povala na
hradách bola pribitá široká hobľovaná doska zvaná polica. na polici bývali
uložené zvlášť náboženské a iné knihy,
kalendáre a písomnosti. V niektorých domácnostiach dávali na
policu i chlieb a nôž. Preto, aby si deti nemohli samé krájať chlieb.
Starší hovorili : Dokedy nevieš okolo chleba robiť, nesmieš si z neho sám
odkrojiť. A tak z pecňa krájali a rozdávali len rodičia.
5.
V izbe bola
vždy jedna, vo väčších izbách až dve postele. Postele boli cez deň vysoko
ustlaté perinami a prykrité bielou plachtou.
6.
V jednom
kúte izby pri dverách bola veľká murovaná pec, ktorá slúžila na pečenie chleba
a na spávanie na peci.
7.
Vedľa pece pri
dverách bola z hlinených glazúrovaných kachlic postavená druhá menšia pec,
na vykurovanie izby. I do tejto pece sa prikladalo palivo drevo z pitvora.
Na veľkej peci ktorá slúžila
na pečenie chleba spávali obyčajne deti až tak do 15 rokov. V zimnom čase
radi poležáli na peci i starší, rodičia. Preto, že na peci, zvlášť po
pečení chleba bolo veľmi teplo a tak sa tam bolo možné dobre pozohrievať.
Okolo kachiel v izbe boli lavičky,
ktoré slúžili na posedenie a pozohrievanie si chrbta. Lavice tiež slúžili
na kladenie hrncov a misí. za kachľami na úrovni pece bola medzera zvaná
pekelec. Tam sa ukladali snopky lipového dreva, ktoré sa tam dobre vysušilo
a bolo dobré na zakurovanie do kachiel a pece. Pri zemi pod kachlami
bola druhá medzera zvaná kutera. Tam sa uskladnovala obuv.
Nad posteľou a nad
kachláma bola tak 50 cm od povala pripevnená lata zvaná žrd. Na žrdy nad
postelou boli uložené periny a nad kachláma slúžilo na sušenie odevov
a prádla. Ešte i tretia žrd pri dverách nad lavicou slúžila na skladovanie sviatočného odevu.
V stene nad postelou bola zamurovaná skrinka zvaná kútnica. Tá slúžila na
skladovanie pohárikova fliaš s pálenkou.
Medzi oknámi v izbe bolo
zavesné na stene zrkadlo. Nad oknámi na čelnej stene a bočnej stene od
stola ku dverám, tesne popod povalu po stene boli povešané rôzno zdobené
tanieriky a nad nimi na hradách zase šálky.
Pred tím, a v dome
Jána Kúdelu č. 14 až do roku 1950, býval na čelnej stene izby zavesený fogaš.
Bola to z dreva vyrezávaná polica ktorá bola husto ovešaná malovanýma
šálkami tanierikmi a džbánkami.
Do roku 1890 nebol v obci
v žiadnom dome hodín.Prvé hodiny v obci mal pán richtár Martin
Kováčik č. d. 65. Boli to pekne zdobené hodiny so závažím a dlhým
perpetom, kyvadlom a ešte i teraz sa v dome nachádzajú. Ďalšie
hodiny si zakúpil Kováčik horný, potom Knap Martin zvaný Kadlec, potom Jakáb
Juraj a ďalší. Do toho času sa občania riadili len podľa slnka, mesiaca
a hviezd.
Osvetľovanie izieb v dávnejších
časoch sa prevádzalo fakľami. Fakle si občania robili sami z lieskového
a lipového dreva. Potom osvetľovali domácnosti i sviečkami. Tieto si
robili tiež sami z hovädzieho a ovčieho loja.
Potom po roku 1900 si
kupovali stolové a visiace lampy, ktoré svietili na petrolej. Veľká lampa
visela nad stolom a malá zvaná kukučka bývala na svietniku na kraji stola.
V kuchyni bývala len malá lampa položená v malej kútnicia tak
osvetľovala ohnisko i dvere.
Kuchyňa zvaná pitvor mala len malé jedno
okienko, cez ktoré vnikalo len veľmi málo svetla a tak keď sa
v kuchyni pracovalo či varilo, dvere bývali otvorené. Cez leto bola miesto
dverí zavesená na zárubniach plachta, aby bolo viac svetla a aj proti
muchám.
V kuchyni nad ohniskom
bol postavení veľký komín. Tento bol nad ohniskom otvorený aby takto dym
z pece, kachiel a ohniska mohol voľne vystupovať.
Na ohnisku sa varievala potrava.
Hrnce sa pri varený kládli na trajfús, bol to zo železa ukovaný podstavec
s troma i štyrma nohámi tak 20 až 30 cm vysoký.
Hrnce bývali liatinové zo
železa alebo pálené z hliny. Varievalo sa i v kachliach, hrnce
sa vkladali do kachiel cez čeluste pomocou drevených vidlíc.
Keď bolo potrebné variť viac
potravy, tak pri svadbe, mlatbe, zakáľačke či na iné hostiny, tak sa hrnce
postavili na ohnisko a oheň sa kládol medzi hrncami.
Zariadenie takejto kuchyne pozostávalo
z ohniska, skriňa zvaná žigla, tá slúžila na kuchynský riad
a potraviny, polica na uskladnenie hrncov. Pod povalom boli uložené
ohrabla a lopaty na pečenie chleba. Za dverami na kláte či na lavičke boli
kladené dve vedra, putne s pitnou vodou. Tam býval tiež zavesení povraz na
ťahanie vody vo vedre zo studne. Z kuchyne býval i vchod do komory.
V komore bývala jedna až dve postele na spávanie, skrine so šatstvom
a prádlom, veľká skriňa zvaná sýpka na obilie a menšia skriňa zvaná
škrich alebo sud na múku, sud s kapustou korytá a ďalšie zariadenia.
Z komory viedli i schody na výšku či poval.
Pod povalom nad škrichom boli
na hradách zavesené čaragle. boli to dve dreva pospájané oblúkmi z tenšieho
dreva ako rebrík, tu býval uložený chlieb, pecne, toho sa pieklo naraz tak 6 až
10 pecňov a trval 10 až 14 dní.
Na povaloch bývalo uložené suché seno,
ďatelina i slama pre dobytok a tiež aby bolo v miestnostiach
teplo. Na povaloch bývalo uložené i iné domáce zariadenie, po zakáľačke
i údené bravčové mäso, slanina a klobásky.
V zadnej časti domu bývali
hospodárske staviská ako maštale pre hovädzí dobytok a kone a chlievy
pre ošípané a hydinu, ovce a kozy. V blízkosti domu
v zadnej časti dvora, či v záhrade boli murované i drevené
stodoly, pajty. Tam sa uskladňovalo zvážalo obilie, seno, ďatelina a slama
a hospodárske zariadenia.
Väčšina domov a dvorov
vôbec neboli ohradené. Ploty okolo záhrad predsa hradiek a humien boli len
z dreva, z latiek alebo opletané.
Drevo bývalo uložené len na verejných
priestranstvách okolo domu a ciest, bola to často len hromada halúzia.
Kúrilo sa len drevom uhlie občania nekupovali.
Obyvatelia našej obce sa zamestnávali
prevážne prácou na svojich malých poľnohospodárstvach. Ako sezónny robotníci
chodili pracovať na poľnohospodárske veľkostatky na Považie ba až na Nitriansku
dolinu na dolnú zem a i za hranice do Rakúska a Nemecka.
POĽNOHOSPODÁRSTVO :
Výmeru poľnohospodárskej pôdy mali tak od
0,2 do 8 hektárov. Výmera pôdy sa vtedy počítala na merice. Jedna merica mala
600 siah štvorcových.
Jedna siaha je 3,60 m2. Do
jedného hektára sa počítalo 5 meríc.