9. Knap T. pokračovanie             história 2.

 

Na poľnohospodárskej pôde, ako je v súpise uvedená pestovali tieto plodiny :

raž, pšenica, jačmen, ovos, polovník, hrach, fazuľa, šošovica, cícer, bob i slovenec. Repa krmná, kapusta, kukurica, zemiaky, lan a konope a všetky druhy zeleniny a mak. Pestovalo sa hodne i dateliny červenej a lucerky, v menšom množstve i bojhan a muhár ako dobré krmoviny pre dobytok.

     Občania chovali : hovädzí dobytok, kone, ošípané, kozy, ovce a zajacov.

Z hydiny sliepky, husi, kačice, moriaky i holuby. Hodne sa pestovalo raži, z ktorej bol výborne chutný chlieb a slama bola potrebná na pokrývanie striech a na pletenie slamených košíkov.

Dorobené poľnohospodárske produkty občania pestovali prevážne pre vlastnú spotrebu, len málo prebytkov predávali na trhoch i jarmokoch v Čachticiach, v Novom Meste nad Váhom a na Starej Turej. Poľnohospodárske výrobky občania neodpredávali ako prebytočné ale väčšinou z núdze, preto že potrebovali peniaze na iné finančné výdavky. V obci sa pestovalo hodne konopí a lanu. Konope a lan si ženy sami spracovávali na vlákno, spriadali na nite a dávali utkať konopné či lanové plátno. Z plátna dorobeného doma potom šili košele, gate (spodky), rukávce, rubáše, fertochy (sukne), i návlečky na periny, plachty posteľné i na prikrývanie stola obrusy a plachty pracovné a vrecia.

 

 Práca cez zimu

 

Keď sa skončili poľnohospodárske práce, započali naši občania domáce práce :

Ženy priadli konopné či lanové kúdele na nite a to s kolovratom alebo na vreteno. Ženy tiež vyšívali ozdobné výšivky na rukávce a košele párali perie.

Pri vyšívaní či páraní peria sa po večeroch schádzali viaceré ženy a dievčatá do jednoho domu, tu veselo besedovali pri práci a spevoch. Po skončení páračky peria v tom ktorom dome pripravili pohostenie a pri veselom speve a hudbe tancovali do neskorej noci za účasti mládencov.

 

KOŠÍKÁRSTVO

Chlapi cez zimu chystali drevo na kúrenie a z ražnej slamy a z lipových lík plietli košíky na formovanie chleba pri pečení a na iné potreby.

     Materiál na pletenie košíkov, lika bolo možné vyrobiť len z lipovej kôry. V blizkosti obce bolo lipového dreva málo, iba keď zrúbali konáre z lipového stromu a tie neboli dobré na výrobu lík. Na lika boli dobre mladé lipy tak do hrúbky 3 – 5 až 10 cm. Takýchto líp hodne rástlo v Čachtických a Novomestských hájoch. Preto naši občania chodili takéto lipy hľadať a vyrezávať do týchto hájov. Ráno odchádzali o 7 – 8 hodine a prichádzali o

15 až 17 hodine i pozdejšie. Narezané lipové palice uložili a zviazali do štyroch až šiestych snopkov, potom urobili batoh zviazaný povrazom a tento nosili domov zo vzdialenosti 6 až 12 km. Váha batoha bola 50 až 80 kg.

Prinesené lipové palice sa pri ohni v peci zohriali uparili, potom sa kôra z dreva oddelila. Kôra sa dala deliť, predierať na liká, ktoré už boli dobré na pletenie košíkov. Košíky sa plietli viac druhov a to okrúhle, štriclové a vahane a to menšie i väčšie. Plietli sa i rohože, miery na obilie a i úle pre včely. Košíky sa predávali v Novom Meste nad Váhom u obchodníka Vintra a Hása Tita.

Potom košíky predávali do pekární a iným záujemcom. Niektorý výrobcovia chodili košíky i sami predávať ako podomový obchodníci.

 

DOPRAVA

Pri poľnohospodárskych prácach, na ťahanie pluha či voza sa používali a zapriahali prevažne kravy a kone. Pluhy na oranie boli dávnejšie len z dreva a len špic ornej radlice bol okovaní železom. Pozdejšie boli už pluhy viac okované orná doska a plužné radlice železné.

Obilie sa vysievalo na zoranú pôdu len volne rukou. Prvú sejačku mašinu mal v dedine roľník Pavel Drobena /poľovník/ č.d. 63 a to v roku 1935.

 

MLÁTENIE

Mlátenie obilia sa až do roku 1920 prevádzalo len ručne cepami. Potom až do roku 1926 sa obilie mlátilo mašinou ktorú točili štyria chlapi rukami. Jeden chlap špajzoval, dve ženy drevenými vidlami vytrásali zrno zo slamy a dvaja chlapi slamu viazali do viazaníc slamenými povrieslami. Táto mašina obilie nečistila. Mlatci potom namlátené zrno i s plevámi osievali na veľkých humenných riečicách a potom čistili na čističke zvanej rajtar. Takáto mlatba trvala 3 - 5 i 10 dní, podľa úrody a množstva obilia. Namlátené a očistené zrno sa nevážilo na váhe váh v obci nebolo. Zrno sa meralo na mierky zvané štvrtka a metca. Jedna štvrtka bola 10 – 12 kg, metca 20 – 24 kg. Štyri štvrtky. čiže dve metce bola jedna merica 40 – 45 kg. Takto merané obilie sa vozilo do mlynov a na predaj.

V našej obci boli tri mlyny a to :     1. Ján  Pavlech na dome č. 62

                                                     2. Pavel  Pavlech na dome č. 71

                                                     3. Ján  Michalec na dome č. 71

                                                         Na dome č. 71 boli dva mlyny i dve mlynské

                                                         kolá na vodu. Keď bolo sucho a bolo málo

                                                         vody takže voda nevládala točiť dve kolá

                                                         tak mleli po týždni striedavo.

Tieto mlyny mleli obilie  mlynským kameňom. Aby bola múka jemná tak sa obilie premielalo 2 až 3 krát. Majiteľ obilia bol povinný počas mletia biť v mlyne a zošrotované obilie vyberať z múčnice a vynášať do kopčaha na ďalšie premieľanie.

Voda na všetky tri mlyny tiekla  priekopou od stavu pri hostinci Jednota. Mlyn

Jána Michalca mlel až do roku 1940 v posledné roky už len šrotoval obilie na kŕmenie. Klepot jeho kolies bolo počuť až do dediny. Zvlášť deti sa rady pozerali na velké mlynské kolá a ako ich voda točí.

 

MLÁTAČKY

Prvá mlátacia súprava, mlátačka točená motorom na benzín bola v obci v roku 1926. Jej majiteľ bol pán Hargaš z Vaďoviec. Potom chodieval k nám mlátit :

1.     Ján Belko z Hrušového

2.     Ján Naď z Hrachovišta

3.     Michal Riecký z Hrachovišta

4.     Ján Marták z Vaďoviec

5.     Michal Naď z Vaďoviec

 

CESTY

Jediná štrková cesta bola smerom do Vaďoviec, Kostolného cez Biely breh na Myjavskú hradskú do okresného mesta Myjavy. Tejto ceste sme hovorili štátna /vicinálna/. Na údržbu tejto cesty bol zamestnaný štátny cestár posledne Ján Kadlec z Kostolného. Cesta na Hrachovište pod cintorín a druhá za valkovce, boli len ako cesty poľné. Za suchého počasia sa chodilo i volne po lúkach hore Zahatím.

Cesta smerom na Čachtice dolinou a poza zámek bola ešte horšia. Údajne ku  koncu prvej svetovej vojny ruský zajatci, vojaci pracovali na úprave tejto cesty v doline, bolo tam navozené vali kamenia, ktoré  tam boli až do roku 1935.

I na tejto ceste bol zamestnaný cestár menom Pavel Vavák z Krajného, no výsledok jeho práce nebolo badať. S povozmi smerom na Čachtice sa chodievalo hore Rubanicami poza zámek dole Hnilíky Podzámskou ulicou do Čachtíc. I táto cesta bola slabo udržiavaná, kamenistá strmá a za každého času moc namáhavá. Až v roku 1940 bol na tieto cesty zamestnaný náš občan Adam Kobza, jemu na pomoc boli zamestnaní ďalší 3 až 5 pomocný robotníci a títo sa dali do práce na upravenie cesty po doline do Čachtíc. Potom v roku 1948 bol prijatí za štátneho cestára Pavel Benian č. d. 66. Tento cestár húževnato a neúnavne pracoval na úprave a rozšírení cesty v doline.

Cesta na Hrachovište bola urobená v roku 1936 za okresného cestmajstra Vinera z Myjavy, všetky práce boli prevádzané ručne kopanie navážanie svahov i štetenie. Na udržiavanie týchto ciest bolo zo štátnych prostriedkov investované veľmi málo, Okresná správa ciest platila len cestára.

Potrebný kameň a šuter na údržbu ciest boli občania povinný nakopať a nalámať i navoziť zdarma. Pán richtár z hajtmanom a cestárom, každú jar prešli po týchto cestách a vyznačili kde má byť kameň či šuter navozený. Na toto miesto vrazili drevený kolík na ktorom bolo napísané meno a číslo domu občana ktorý tam má kameninu dodať. Táto povinnosť sa ukladala občanom ktorí mali záprah, kravy či kone, hovorilo sa im zápražní. Občania ktorý boli chudobnejší a nemali záprah  tým sa hovorilo pešáci. Títo mali za povinnosť navozený šuter a kameň po ceste porozhrnať podla rozkazu pána cestára. Navozený kamen na cestách roztĺkali na drobno tak na priemer 5 – 8 cm Cigáni Jozef a Anton Baláž.

V čase nezamestnanosti i ďalší občania robotníci. Za roztlčenie 1 kubíka kameňa platili 10 Kčs čo bol veľmi slabý zárobok.

Až po oslobodení našej vlasti Sovietskou armádou prevzal štát starostlivosť a údržbu všetkých verejných komunikácií. Cesty a chodníky po obci, poľné a horské cesty dával opravovať pán richtár. Z pravidla na jar, pred žatvámi a na jeseň bolo v obci z bubnom a obecným hajtmanom vyhlásené  že sa idú opravovať cesty.

    Z každej domácnosti bol povinný na tieto práce  nastúpiť jeden dospelý člen rodiny. Občania podľa starých zvyklosti nastupovali bez odporu a pracovali bezplatne dva i štyri dni do roka. Oprava sa prevádzala tak že časť občanov, zvlášť muži kopali materiál z priľahlých brehov a ďalší zase nakopaní materiál rozvážali a rozhŕňali po cestách. Takto sa všetky cesty udržiavali v dobrom stave.

 

ZÁSOBOVANIE   PALIVOM

     Uhlie na kúrenie občania naši nekupovali až do roku 1945. Kúrievalo sa len drevom. Drevo si obstarávali tak že si toto narúbali na vlastných pozemkoch lesných, okolo rolí a v sadoch. Okrem toho obec vlastnila 300 ha lesov. Dozor a odbornú správu zariaďoval Okresný úrad a to pán Jáger horár. V týchto lesoch sa každý rok  prevádzala ťažba dreva pre zásobovanie obyvateľov. Pán Jáger s pánom richtárom vyznačili, ktorá časť lesa sa vyrúbe. Kto z občanov chcel dostať podiel dreva, musel sa zúčastnit spoločného rúbania. Len tak potom mohol dostať jednu či aj dve kopy dreva, čo sa dalo odviezť na 2 či 3 fúry.

Okrem toho boli občania povinný zúčastňovať sa sadenia lesnej plonty či semena na slabo zalesnených pozemkoch. Všetky tieto práce museli občania prevádzať bezplatne. Ba z prideleného dreva museli do obce zaplatiť poplatok zvaný komišia 30 až 50 Kčs. Ináč prídel dreva nedostali. Prídel dreva a z ostatných výhod boli vylúčený aj občania ktorý nemali v obci domovské práva – prisťahovalci. Domovské práva mali možnosť v obci nadobudnúť len po určitých rokoch pobytu, po riadnom plnení si občianskych povinností a po zaplatený vymeraného poplatku zvaného  Domestika.

 

PREDSTAVENSTVO   OBCE

     Na čele predstavenstva obce bol richtár, jeho zástupca podrichtár a 10 členov  výboru. V predstavenstve obce a vo funkciách mohli biť len zámožnejší bohatší občania, len títo mali právo rozhodovať o záležitostiach obce.

Za robotníkov, chudobu bol v predstavenstve len jeden člen, v posledný čas to býval Adam Feranec čo býval pod cintorínom.

Ako pomocník a sluha predstavenstva obce a zvlášť pána richtára bol na celoobecnej schôdzi zvolený obecný hajtman. Tento mal na starosti :

1.     Udržiavať poriadok v obecnom dome a kúriť

2.     Zvolávať osobne členov predstavenstva na porady a zasadnutia

3.     Predvolávať stránky na obecný dom a notár. úrad na rôzne záležitosti

4.     Doručovať občanom písomné správy a pozvánky na obecný, notársky či okresný úrad

5.     Bubnovať po dedine a oznamovať občanom rôzne správy a nariadenia obce a úradov

Hajtman bubnoval a čítal rôzne správy, oznamy a nariadenia po dedine na siedmych miestach a to :

1.     Pri Urbanov

2.     Pred školou

3.     Pri Kobzech studni

4.     Pri obecnom úrade

5.     Pri Zadných studni

6.     Pod zámkom pri Bačovi

7.     Pod zámkom pri Michalcovi

 

Takéto vyhlasovanie znelo nasledovne :

     Dáva sa na vedomie obecenstvu

Zajtra ráno sa ide na rúbanie dreva. Rúbat sa bude v Trhovej doline pod linajú. Která domácnost sce dostat drevo, mosí sa zúčastnovat rúbaná, s každého domu jedna osoba dospelá. V ktorom dome sú chlapi, nech nevystrajajú na rúbanie ženy a dzeci lebo budú vrácené domov ! Pri rozdeluvaní dreva sa bude placit 10 korun komišie. Která domácnost sa nebude každý den zúčastnovat rúbaná žánne drevo nedostane !

 

V iní čas bolo vyhlasované takto

     Dáva sa na známost obecenstvu

Okolo cesty po Čabradcoch su vyznačene kubíky. Preto každý občan kerý má záprah, kravy či kone jeden kubík kamena alebo šutru na označené miesto mosí navéscit a to do termínu 30 mája.

     Za druhé

Zajtraj ráno sa idú vyhrabovat pažite po járku v Čabradcoch. Šecci občané pešáci, kerý nemajú záprah lichvú su povinný na túto robotu nastúpit. Treba si zebrat hrable motiky a sekery.

 

VYHLÁSENIE   MOBILIZÁCIE  v roku 1938.

     Zvlášt pamätné a hrozné vyhlásenie bolo obec. hajtmanom v ranných hodinách dňa 21 septembra 1938 keď oznamoval túto správu :

     Dáva sa na známost obecenstvu

podla nariadenia najvyššieho velitela Čsl. brannej moci prezidenta Československej republiky Doktora Beneša a ministra národnej obrany armád. generála Syrového vyhlásená je všeobecná mobilizácia. A preto všetci chlapi vojnou povinní záložníci do 40 rokov povinný sú nastúpit k svojmu vojenskému útvaru do 24 hodin od tohoto vyhlásenia.

     Kto z vojakov by do stanoveného času nenastúpil bude trestaný podla vojenského trestného zákona o obrane republiky !

 

PO tejto hroznej správe občania  zosmutneli chlapi stláčali päste a boli ochotní brániť a ubrániť našu vlasť za každú cenu i za cenu života.

Ticho sa rozchádzali domov za vzdychania a náreku žien a detí. V ten deň odišlo do vojny pres 40 chlapov.

 

 

KTO BOL RICHTÁROM  od roku 1918 : 

1.     Pavel  Červenka

2.     Juraj  Jakáb

3.     Martin  Vták

4.     Ján  Pavlech st. č.d. 37

5.     Ján  Pavlech ml. č.d. 70

6.     Martin  Kováčik

7.     Tomáš  Drobena

8.     Tomáš  Pavlech

 

OBECNÝ   DOM

     Obecný dom až do roku 1930 bol dom bývalé č. 10 kde má teraz Milan Hluchý maštale a komoru.

 

OBCHOD  A HOSTINEC

     V obecnom dome bol obecný hostinec, predajňa potravín i mäsa i požiarna zbrojnica. Tento dom bol v roku 1932 odpredaný Jánovi  Kováčikovi č. d. 7 zámožnému gazdovi, ktorý býval v susednom dome.

V obecnom dome do roku 1918 bývali židia, mali prenajatý hostinec i obchod a mali tam zriadenú i pálenicu.

Po skončení prvej svetovej vojny občania vyhnali z dediny židovského krčmára a obchodníka. Preto že počas vojny kruto zaobchádzal a vykorisťoval občanov a zvlášť ženy ktoré mali mužov vo vojne.

V roku 1919 vzal do prenájmu obecný dom občan Michal Višňovský. Tento bol tu do roku 1922 a potom si zariadil obchod rozličným tovarom na svojom dome č. 36.

V roku 1922 vzal do prenájmu obecný dom z jeho zariadením Tomáš Petrovič ako vojnový invalid z I. svetovej vojny. Bol tu až do roku 1932 a presťahoval sa do vlastnej budovy ktorú si postavil v rokoch 1930 – 32  a zariadil si prevádzku pohostinstva a predajňu potravín.

Aj keď v obci bol obecný dom, tento býval v prenájme a pán richtár vybavoval stránky vo vlastnom dome a i zasadania výboru bývali v jeho izbe alebo v škole.

Keď v roku 1930 bola otvorená nová školská budova tak stará škola dom č. 35 bola zariadená a začala slúžiť ako obecný dom.

Tento dom č. 35 ako evanjelická cirkevná škola slúžil do roku 1932.

Od roku 1932 až do roku 1967 ako obecný dom a kancelária i zasadacia miestnosť obecného úradu do roku 1945 a potom Miestneho národného výboru.

Až do roku 1948 bol v miestnosti na predku jeden veľký stôl, jedna skriňa, jedna stolička a okolo stien lavice a nad stolom petrolejová lampa.

V zadnej malej miestnosti občas bývali i nájomníci : Beta Vtáková a Pavel Vták , Ján Feranec i Adam Kobza.

Potom tam býval uskladnený obecný archív a zariadenie miestnej odbočky Červeného kríža.

V roku 1945 keď vedenie prevzal Národný výbor, bola prevedená oprava celej budovy z vnútra i z vonku.

Strop na prednej miestnosti bol zdvihnutý o 20 cm a miestnosť bola predĺžená do chodby o 1m , postavení bol druhý komín osadené boli nové okná a dvere. Steny v kancelárii a na chodbe boli znovu omietnuté i omietka zvonku opravená.

Opravená bola i strecha a na dvoch predných stranách boli urobené betónové chodníky.

 

KANCELÁRIA   JRD

     Keď v roku 1949 bolo v obci založené JRD nebolo v obci miestnosti na zriadenie kancelárie a tak v tejto jednej miestnosti bola i kancelária JRD až do roku 1974.

 

NOTÁRSKY    ÚRAD

     Naša obec od nepamäti patrila k notárskemu úradu Kostolné, tu patrilo i Hrachovište a Vaďovce. Tam bola vedená i matrika a tu sa vybavovali úradné záležitosti občanov. Vedúcim notárom bol Kačínec, Laurenczy, Špilár, Toth, Knapko, Kerný i ďalší. Pri notárovi pracoval vždy podnotár a ďalšie kancelárske sily. Pán notár viedol obecné účtovníctvo, vybavoval písomnú agendu, predvolával a vybavoval stránky, inkasoval dane a rôzne poplatky. Zúčastňoval sa zasadnutí obecného predstavenstva a písal zápisnice.

     V roku 1950 bol systém notárskych úradov zrušení  a v každej obci  bol zriadený úrad miestneho národného výboru. V roku 1950 bol zriadení úrad NV i v našej obci. Bežné úradné záležitosti vybavoval predseda MNV a dvakrát v týždni tu chodili pracovať zamestnanci NV z Hrachovišta z Vaďoviec i z Kostolného. Od roku 1955 začal NV zamestnávať pracov. silu na poldenný úväzok. Službu obecného hajtmana zastávali :

                                   1.Ján Knap /zvaný velký Jano/ č.d.56 v rokoch prvej ČSR

                                   2. Ján Ondrášik č. d. 40 v rokoch prvej ČSR

                                   3.Martin Drobena č. d. 25 v rokoch prvej ČSR

                                   4. Martin Slivovský č.d. 42 do roku 1947

                                   5. Štefan Feranec č.d. 31 do roku 1950

                                   6. Ján Benian č. d. 51 do roku 1970

     Miestny rozhlas bol zakúpený a daní do prevádzky v roku 1949. Zakúpení bol od podniku A – ZET radio Brno a Tesla Bratislava za 30 000 Kčs.

     Národný výbor odhlasoval a vybavil si pôžičku u Slovenskej banky v Novom Meste nad Váhom sumu 200 000 Kčs v roku 1947.

Táto pôžička bola intabuláciou viazaná na majetok obce. Zmenku na pôžičku osobne podpísali :

                             1. Tomáš Knap   predseda  MNV

                             2. Ladislav  Toth vedúci notár obvod NV

Pôžička bola použitá :

1. Na zavedenie elektrického vedenia do obce                              100 000 Kčs

2. Na opravu obecných a poľných ciest                                           60 000 Kčs

3. Na zavedenie miestneho rozhlasu                                                30 000 Kčs

4. Na opravu obecného domu                                                           10 000 Kčs

Okres Myjava kde sme patrili mal 12 obcí a rozhlas bol len v okresnom meste Myjava v Brezovej a tretie bolo Višňové.

Keď bol rozhlas zmontovaný a začalo sa po prvý raz vyhrávať rezké tanečné pesničky, to sa občania tešili, to bolo radosti. Stalo sa že sa pochytali za ruky a zatancovali si na ulici či na dvore.

 

ZÁSOBOVANIE    VODOU

     Pitnou vodou  sa občania zásobovali z verejných studní ktorých bolo do roku 1930 len 7. Boli to nasledovné :

1.     Na vedro pri Vtákov

2.     Hôrčanská

3.     Pod zámkom

4.     Pri Michalcovi

5.     Zadnovícka

6.     Pri zvonici

7.     Pod Kobzéch

Ich hĺbka bola 7 až 17 m.

Voda sa čerpala moc namáhavým spôsobom. Keď išiel kto na vodu tak si okrem vedier priniesol dlhý povraz, Ktorý mal na jednom konci tak 1až 2 m retiazky s krížikom a karikou. Na retiazku sa pripalo vedro a na povraze sa spustilo do studne, vedro sa ponorilo načrelo a vytiahlo zo studne.

Iba pri Vtákov sa voda ťahala vo vedre na zvod. Pod Kobzech si urobili ťahanie vody na valec s kolesom. Takto sa voda ťahala až do roku 1952 kedy dal NV namontovať na všetky studne ručné čerpadlá /pumpy/.

Keďže čerpanie vody a prinášanie zo vzdialených verejných studní bolo tak namáhavé, začali si občania kopať i vlastné studne vo dvoroch ktoré sú používané až dodnes. V rokoch 1960 – 70 začali si občania zavádzať i vodovod zo studní.

 

 

VODOVOD

     V roku 1970 započal NV s výstavbou vodovodu ktorý bude zásobovaný z Čachtických pramenov, z potrubia z Čachtíc podzámskou ulicou do Rexovej boriny kde je na kopci veľký vodojem. Z tohto vodojemu vedie potrubie o priemere 40 cm dole holinskou cestou k Pionierskemu táboru, potom pod cestou smerom na Hrachovište a až do Starej Turej.

     Náš vodojem vo Finčinej nad cintorínom je na toto potrubie napojený pri Pionierskom tábore. Od vodojemu vedie potrubie späť k táboru, potom pod cestou nadol po Predných humne cez potok, od cigánov do Sedlíšt pod násyp

ČSD pod Hnilik a cez Predných dvor do dediny.

     Výstavbu vodovodu prevádzalo JRD Višňové s pracov. pridruženej výroby a brigádnikmi. Výstavba vodovodu mala byť prevedená do roku 1972 a bola ukončená v roku 1974. Zemné i odborné  práce boli prevedené nekvalitne – podradne. Finančný náklad bol:           . V roku 1975 sa na vodovod napojili občania na 80%.

 

CINTORÍN

     Cintorín, cesta a dom smútku.

     Náš cintorín sa nachádza na úpätí vrchu Finčiná na dosť šikmom svahu. Jeho výmera je 0,80 ha. Podľa vykopávok sa zisťuje, že už tretíkrát sa pochováva na tie isté miesta.

     Do roku 1925 sa pochovávalo z dolnej strany nad cestou a už vtedy pri kopaní hrobov nachádzali pozostatky pochovaných. Od roku 1925 sa pochováva z hornej strany od valu a i tam sa vykopávajú pozostatky. Z toho sa zisťuje, že i keď obec Višňové je malá na cintoríne bolo pochovávané veľmi dávno a moc ľudí. Iste tu bývali rôzne kmene, iste pri rôznych vojnách pri napádaní Čachtického hradu boli pochovávaní padlí a tiež poddaní hradného panstva, ktorí bývali v jeho blízkosti.

     Do roku 1940 bola na dolnej strane cintorína malá márnica. Bol to malý domček tak 3x4 m o jednej miestnosti. V tejto márnici boli máre na nosenie zosnulých, jeden stôl a hrobárske náradie. Táto márnica bola už tak schátralá a strecha deravá a tak sa v rokoch 1938 – 1940 celkom rozsypala. Na mieste sú už len základy múrov. Cintorín nebol ani ohraden až v roku 1962 Národný výbor zakúpil potrebný materiál, šuter, cement, železné stĺpiky a pletivo. Ostatné práce urobili občania ako brigádu bezplatne. Pri tom bol cintorín i očistení od krovia a čiastočne porovnaní. Ostala ešte ohradiť čelná strana u vchodu.

     Cesta na cintorín bola tak strmá, že zvlášť za zimného počasia bolo moc namáhavé vyjsť pohrebnému sprievodu na cintorín. Preto Národný výbor robil prípravy na vybudovanie novej cesty. Podané boli dva návrhy ako lepšie urobiť miernejšiu cestu. Jeden návrh bol zadnou  stranou, cez kopánky a druhý zase od elektr. transformátora do lava po úbočí. NV schválený a realizovaný bol druhý návrh a tak za pomoci JRD  a občanov bola v roku 1968 urobená nová cesta s miernym stúpaním. Cesta bola riadne vyštrkovaná a i asfaltovaná.

     Pri tom bolo s buldozérom JRD urobené i miesto pri vchode na kraji cintorína na postavenie domu smútku. Dom smútku bol navrhnutý a projekt vypracoval stavebný technik Pavel Michalec, náš rodák, obyvateľ v Starej Turej. Stavbu previedlo JRD Višňové, stavebná skupina v roku 1968 – 1970. Finančný náklad bol podľa rozpočtu: 95 000 Kčs. Skutočný náklad            .

 

ZVONICA

     Prvá zvonica bola postavená na kopci pri cintoríne na mieste kde je Teraz  Dom smútku. Postavená bola v roku 1820. Základy do výšky 1 metra boli z kameňa. Celá konštrukcia bola z dubového dreva i hrady kde boli osadené dva zvony vo výške 5 – 6 metrov. Bočné steny boli z dosák a strecha bola pokrytá šindlom. Zvonilo sa zo zeme.

     Táto zvonica bola už v roku 1890 tak schátralá a preto občania sa začali pripravovať na postavenie novej zvonice na vhodnom mieste v dedine. Miesto kde stála stará zvonica považovali za nevhodné, pretože bola na boku a tak zvonenie na horný koniec dediny bolo slabo počuť i zvonárovi tam bolo ďaleko chodiť a zvlášť podľa vtedajších povier sa verilo, že na cintoríne v márnici a v okolí zvonice strašieva. Že keď ľudia v nočných hodinách prechádzali po chodníku okolo cintorína a zvonice, že tam bolo počuť nárek stonanie a vzdychanie a že sa tam zjavovali i mátohy a svetlonosy. Istý čas sa stalo, že keď išli chlapi a ženy v nočnej hodine z roboty chodníkom okolo cintorína, tu videli ako vyšla z márnice veľká biela postava, uhúkala a tlieskala rukámi nad hlavou a zabránila ľudom prejsť na cestu a do dediny. Istí čas bola zase na veľkej lávke nad potokom. Ustrašení robotníci utekali dolu kopcom cez Kováčech humná, i obutí cez potok a ako ľahšie domov.

     Pozdejšie sa dozvedeli že strašidelnú mátohu predstavoval starší občan Ján Feranec ktorý býval na samote vo Finčinej. Naproti zvonici na kraji cintorína v malej záhradke bol veľký drevený kríž s umučením Ježiša Krista.

     V roku 1899 rozhodovali kde v obci novú zvonicu postaviť. V tom roku bol už richtárom Martin Kováčik, ten trval na tom aby zvonicu postavili pred jeho domom /terajší dom Jána Baču č. 65/. V tom čase v tejto podzámskej časti obce bolo len 7 domov a pres 60 domov bolo v hornej strane obce na ľavej strane potoka. Pri tom sa výborníci, prísažný a ďalší občania postavili proti návrhu pána richtára, vykopali základy a započali z výstavbou na volnom priestranstve v strede obce , kde i teraz stojí.

Zvonicu stavali zo samého kameňa do výšky múrov 8 metrov. Kameň nalámali v kameňolome za skalou bezplatne a navozili na miesto stavby. Vápno na stavbu tiež sami napálili z vápencového kameňa pod Stráním. Tehlu použili jedine na ozdobu a klenbu okien. Dva zvony boli prevezené zo starej zvonice a osadené do novej na silné dubové hrady.

     Malí zvon vo váhe 60 kg je uliati v Budapešti v roku 1883. Väčší zvon vo váhe 120 kg bol používaní do roku 1917 kedy ho zobrali Maďarský vojaci, údajne na výrobu vojenského výstroja do prvej svetovej vojny. Naši občania mali v úmysle i brániť sa a nedať si zobrať zvon. Ale vojaci boli ozbrojený hovorili len po Maďarsky a nedbali na slová dotazy či pripomienky občanov.

Bolo to nariadenie vtedajšej Rakúskouhorskej vlády a tak z každej veže bol zabraný najväčší zvon.

     Bolo to pred večerom, vtedajší zvonár a hlásnik posledný raz na ten zvon zazvonil, skoro všetci občania sa zišli ku zvonici a zo slzami v očiach sa rozlúčili zo zvonom. Vojaci zvon odmontovali a zhodili z okna veže na zem, naložili na voz s konským záprahom a odišli. Naši občania dlho spomínali na túto udalosť a kruté následky vojny. Spomínali vojnu v ktorej zahynulo 10 našich občanov vojakov, na vojnu ktorá zničila toľko ľudských životov, majetkov a nakoniec ničila i posvätný nástroj zvonov.

Za tým po dobu 6 rokov bol na zvonici len jeden malý zvon. Až v roku 1923 občania z dobrovoľnej zbierky zakúpili nový zvon vo váhe 120 kg. Bol uliati v Trnave u firmy bratov Fischer a slúži až doteraz.

     Nápis na veľkom zvone je : „Vojna vzala, láska dala“ a „Hrad prepevný jest Pán Boh náš“. Na okraji zvona je ešte napísané : Evanj. a. v cirkevný sbor Nové Mesto nad Váhom, fília Višňové v roku páne 1923.

     Na malom zvone je napísané po stranách : „Kdiš uslišíte hlasu jeho, nezatvrdzujte srdce svého“. „ Bditež a modlitež se“.

Na okraji je nápis ako na veľkom, iba rok 1883.

     Zvonica potom bola opravovaná v roku 1942, kedy bola obnovená omietka, bola urobená nová strecha plechová a opravené schodište z dreva.

     V roku 1971 bola prevedená generálna oprava zvonice pri čom boli urobené následovné práce :

1.     Múri boli nadstavené o 4 metre a tak sú 12 metrov

2.     Bola urobená nová strecha štíhlejšia a tak je veža i s krížom vysoká 17 metrov.

3.     Bola urobená nová fasáda z vonku i z vnútra.

4.     Bolo urobené nové schodište železné i so zábradlím.

5.     Zvony boli osadené o 5 m viššie boli dané na železné traverzy a guličkové ložiská.

6.     Osadené boli nové dvere zo strany cesty.

7.     Nad dvere bola osadená mramorová tabula s nápisom ktorý bol tam od postavenia veže

Celkom náklad činil 50 000 Kčs, z čoho  15 000 Kčs prispel Evanj. Cirkev. zbor Nové Mesto nad Váhom, 20 000 Kčs boli dobrovoľné príspevky občanov a 15 000 Kčs bola hodnota naturálnych prác a dodaného materiálu.

Okolo veže je urobená pekná ohrada, spolu i okolo požiarnej zbrojnice a tak tvoria upravenú a vkusnú časť v strede obce.

 

 

 

KULTÚRNA   PAMIATKA

     Obnovená veža je jedinou kultúrnou pamiatkou v obci.

 

CESTA   NA   CINTORÍN

     Nová cesta do cintorína bola vybudovaná v roku 1968. Finančný náklad bol 20 000 Kčs. Práce z buldozérom naše JRD previedlo zdarma, porovnanie cesty, svahu a rozhŕňanie kameňa a šutoliny previedli občania brigádnicky, bezplatne.

     Posledný pohrebný sprievod prešiel po starej ceste dňa 7. 5. 1968 so zosnulou babičkou Katarinou Pavlechovou, ktorú ako našu bývalú občianku priviezli  pochovať do Višňového z Trenč. Teplej kde posledné roky bývala u dcéry.

     Prvý pohrebný sprievod vyšiel po novej ceste dňa 9. júla 1968 so zosnulým občanom Jánom Michalcom č.d. 71.

 

 

PRERADENIE    OBCE

     Naša obec bola až do 1. 7. 1958 v okrese Myjava. Mesto Myjava je vzdialené od Višňového 25 km. Preto vybavovať rôzne záležitosti do okresného mesta, bolo stažené a zaberalo hodne času i finančných výdavkov. Preto naši občania sa už dávno a zvlášť po oslobodený dožadovali preradenia z okresu Myjava do okresu Nové Mesto nad Váhom. Toto mesto je vzdialené od Višňového len

10 km a máme s ním dobré vlakové spojenie. Národný výbor ihneď po oslobodení započal vybavovať požiadavku občanov.

     Boli písané žiadosti na Okresný i krajský národný výbor i na Povereníctvo vnútra Slovenskej národnej rady. Okresný národný výbor Myjava však nemal záujem na vybavenie našej požiadavky pretože okres Myjava bol jeden s najmenších na Slovensku čo do počtu obyvateľov a obcí.

     Predseda MNV s. Knap Tomáš, predseda DO KSS s. Feranec Michal a starší člen KSS s. Hučko Ján viackrát navštívili i povereníctvo vnútra Slov. národ. rady a túto vec prejednali zo s. povereníkom, avšak vybavenie zostávalo len pri sluboch, preto že ONV Myjava brzdil vybavenie našej požiadavky.

     Vo februári 1958 bol predseda MNV s. Knap na okresnej konferencii KSS v Myjave, kde našu požiadavku predniesol osobne s. Šebestovi rodákovi z Myjavy, ktorý v ten čas zastával funkciu podpredsedu Slov. národnej rady.

Tento sa podujal na vybavenie veci a už 1. júlom 1958 bola naša obec preradená z okresu Myjava do okresu Nové Mesto nad Váhom.

Okresný národný výbor Nové Mesto nad Váhom sa moc lepšie staral i o našu malú obec a boli nám poukazované finančné prostriedky podľa požiadavky a potreby.

 

 

     Pričinením poslanca Národ. zhromaždenia gen. Tokana bolo nám poukázané 60 000 Kčs na prístavbu školy.

     V okrese Nové Mesto bola obec Višňové len dva roky. Vládnym nariadeným došlo k územnej reorganizácii pri ktorej bol okres Nové Mesto zrušený a obec Višňové bola v roku 1960 zaradená do okresu Trenčín.

 

MATRIKA

     Do roku 1958 obec Višňové patrila do matričného obvodu Kostolné. Keď bola obec preradená z okresu Myjava do okresu Nové Mesto tak i vedenie matriky bolo preložené z Kostolného do Čachtíc, kde je až doteraz.  Matričné knihy sa teraz nachádzajú :

1.     Do roku 1890 robené záznamy sú na MsNV Nové

Mesto kde bola matrika prenesená z evanjelického farského úradu, kde občania evanj. vierovyznania patria.

                                            2. Od roku 1890 do roku 1950 sa matrika nachádza                            

                                                 na MNV Kostolné kde bol náš notársky úrad do

                                                 roku 1950. Do roku 1950 boli na notárskom úrade

                                                 v Kostolnom písané matričné záznamy bežne do

                                                 jednej knihy za obce Kostolné, Vaďovce,

                                                 Hrachovište a Višňové a preto museli ostať v

                                                 Kostolnom.

2.     V roku 1950 sa začali písať matričné knihy za

každú obec zvlášt a preto mohli byt tieto knihy

prenesené z Kostolného do Čachtíc.

 

ŠKOLA

     V roku 1973 bola v Čachticiach daná do užívania nová 22 triedna Základná deväťročná škola. Škola sa nachádza v krásnom prírodnom prostredí. Je to škola priestranná veľká a všetko moderné a technické zariadenie. Deti už od 5 ročníka z Višňoveho navštevujú túto školu.

 

DOM   KULTÚRY

     V roku 1955 bol v Čachticiach vybudovaný Dom kultúry kde sa pravidelne premietajú filmy a poriadajú sa iné kultúrne podujatia, čo majú možnosť naši občania navštevovať.

 

ZDRAVOTNÉ   STREDISKO

     V roku 1970 bolo v Čachticiach vybudované nové zdravotné stredisko, kde denne ordinujú dvaja lekári pre dva zdravotné obvody. Ordinuje tam i zubný a detský lekár a tak toto zariadenie slúži k spokojnosti a k dobrej zdravotnej starostlivosti našich občanov.

 

MÚZEUM

     V kaštieli bývalého grófa po generálnej oprave a renovácii je miestne historické múzeum, zvlášť z čachtického hradného pánstva a okolia.

V ľavej strane kaštieľa bola v roku 1965 zariadená vkusná reštaurácia a vináreň na príjemné posedenie.

 

VEREJNÁ   BEZPEČNOSŤ

     Obvody verejnej bezpečnosti boli od oslobodenia viac krát menené

1.     Do roku 1950 bola stanica VB Kostolné kde patrilo i Višňové

2.     V roku 1950 boli zriadené okrsky VB a ten bol vo Vaďovciach

3.     Od roku 1958 do roku 1960 sme patrili do okrsku Čachtice       

4.     V roku 1970 boli zriadené veľké obvody VB a naša obec je zaradená do obvodu Stará Turá.

 

TRAGICKÉ  UDALOSTI   V OBCI

1.     V roku 1934 na hornom konci zastávky vlak usmrtil 84 ročného občana                        

Martina Drobenu č.d. 10. Bola to úmyselná samovražda spáchaná z rodinných dôvodov.

2.     V roku 1972,  8. 12. vo večerných hodinách nákladný vlak usmrtil 26

ročného občana Karola Feranca č. d. 14 a to pred hostincom Jednota.

Bola to nešťastná náhoda, občan Feranec bol v podnapilom stave.

3.     V roku 1973 dňa 9. júna naproti pionierskeho tábora v potoku sa utopil 36

ročný občan Pavel Feranec brat Karolov. Bola to nešťastná  náhoda, občan

Feranec išiel z hostinca v podnapilom stave.

 

POŽIARE

1.     Zo spomienky starších občanov v 18 – 19 storočí bola obec často navštevovaná požiarom. V roku 1890 zhoreli domy v zadných dvoroch a časť  v strede obce.

2.     V roku 1935 zhorel stoh slamy gazdovi Pavlovi Drobenovi č. d. 63. Požiar vznikol z nepatrnosti majiteľa.

3.     V roku 19.. zhorel stoh slamy Pavlovi Jamrichovi č.d. 17. Slamu podpálil 4 ročný chlapec.

4.     V roku 1955 zhorel stoh slamy Štefanovi Ferancovi č.d. 31. Stoh bol uložený pri Kobzech studni a podpálil ho 5 ročný chlapec.

 

POVODNE

     V dávnejších časoch bolo koryto potoka i potôčka hodne plytšie, cez zimu bývalo hodne snehu, potok býval silne zamrznutý a tak pri jarnom oteplení a dáždi často dochádzalo k rozvodneniu. I po prudkých búrkach často sa voda vylievala z koryta. Najviac bývali ohrozované domy Cigánov a požiarnici ich viac ráz presťahovali z ich domov do obecného domu a do požiarnej zbrojnice.

 

     Veľká povodeň bola vo februári 1945 keď voda dosahovala až po dolný svah záhrady pri strážnom dome ČSD. Zaplavené boli lúky a role na Zahatí v Sedlištiach a po Kútoch.

Voda pretekala cez múry do domov č. 62, 63, 71, 87, 80 a 78.

     Posledná povodeň bola v roku 1962 keď vo februári dvakrát za sebou boli zaliate  dvory domov v Sedlištiach č. 87, 88, 89, 90, 93. Po klesnutí vody požiarnici čerpali vodu z pivníc týmto obyvateľom. Zastavené lady pri Záhradách odstraňovali vojaci z Novomestkých kasáren vybušninami.

 

PIONIERSKY  TÁBOR  POVAŽAN

     Rekreačné stredisko, Pioniersky tábor n. p. PALMA Nové Mesto nad Váhom sa z roka na rok zveľaďuje a rozširuje. V roku 1972 boli postavené štyri nové chaty a to 3 chaty typu rozsutec a jedna typu Alpina. Pripravuje sa výstavba ďalších chát a kúpaliska. Ubykácie sa dajú vykurovať ústredne a elektricky.

Tábor sa používa v mesiaci júli a auguste na rekreovanie  detí v troch turnusoch po 150 detí. V mesiacoch sept. až jún sa tábor používa na rôzne školenia, schôdze, slávnostné akcie i svadobné hostiny a rekreačný pobyt skupinám a rodinám. V tábore bol nedostatok pitnej vody i keď su tam 4 studne do hĺbky pod 20 metrov. V roku 1974 bol tábor napojený na verejný vodovod.