Obec sa spomína od roku 1392 ako Bysnew, z roku 1436 ako Wisnyowe, z roku 1773 ako Visnove, maďarsky Visnyó, Alsóvisnyó. Obec patrila panstvu Čachtice, neskoršie rodinám Štiborovcov, Országhovcov, v roku 1695 Erdődyovcov, v 18. storočí aj Forgáchovcov. V roku 1715 mala vinice, mlyn a 21 domácností, v roku 1753 mala 64 poddanských rodín, v roku 1787 mala 58 domov a 403 obyvateľov, v roku 1828 mala 63 domov a 439 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, nádenníčili a chovali dobytok. Od roku 1855 tu mali majetky Breunerovci a Springerovci. Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali ešte aj domácou výrobou slamených košíkov a tkaním ľanového a konopného plátna. V roku 1925 bola založená organizácia Komunistickej strany Československa. Za tzv. slovenského štátu sa v obci nepodarilo založiť ani HSĽS ani HG.

ZVONICA VIŠŇOVÉ

Stavba zvonice sa začala v roku 1899.

Zvonicu stavali obyvatelia obce zo samého kameňa do výšky múrov 8 metrov. Kameň nalámali v kameňolome za skalou (v katastri obce Višňové) bezplatne a navozili na miesto stavby. Vápno na stavbu tiež sami napálili z vápencového kameňa pod Stráním (lokalita v obci Višňové). Tehlu použili jedine na ozdobu a klenbu okien. Dva zvony boli prevezené zo starej zvonice a osadené do novej na silné dubové hrady.

Malý zvon vo váhe 60 kg je uliaty v Budapešti v roku 1883. Väčší zvon vo váhe 120 kg bol používaný do roku 1917 kedy ho zobrali Maďarskí vojaci, údajne na výrobu vojenského výstroja do prvej svetovej vojny. Naši občania mali v úmysle i brániť sa a nedať si zobrať zvon, ale vojaci boli ozbrojení, hovorili len po maďarsky a nedbali na slová, dotazy či pripomienky občanov.

Bolo to nariadenie vtedajšej Rakúsko-uhorskej vlády a tak z každej veže bol zabraný najväčší zvon.

Bolo to pred večerom, vtedajší zvonár a hlásnik posledný raz na ten zvon zazvonil, skoro všetci občania sa zišli ku zvonici a zo slzami v očiach sa rozlúčili so zvonom. Vojaci zvon odmontovali a zhodili z okna veže na zem, naložili na voz s konským záprahom a odišli. Naši občania dlho spomínali na túto udalosť. Zatiaľ po dobu 6 rokov bol na zvonici len jeden malý zvon. Až v roku 1923 občania z dobrovoľnej zbierky zakúpili nový zvon o váhe 120 kg. Bol uliaty v Trnave u firmy bratov Fischer a slúži až doteraz.

Nápis na veľkom zvone je : „Vojna vzala, láska dala“ a „Hrad prepevný jest Pán Boh náš“. Na okraji zvona je ešte napísané : „Evanj. a. v cirkevný sbor Nové Mesto nad Váhom, fília Višňové v roku páne 1923“

Na malom zvone je napísané po stranách : „Kdiš uslišíte hlasu jeho, nezatvrdzujte srdce svého“. „ Bditež a modlitež se“.

Na okraji je nápis ako na veľkom zvone, iba rok 1883.

Zvonica potom bola opravovaná v roku 1942, kedy bola obnovená omietka, bola urobená nová strecha plechová a opravené schodište z dreva.

V roku 1971 bola prevedená generálna oprava zvonice pričom boli urobené nasledovné práce :

1. Múry boli nadstavené o 4 metre a tak sú 12 metrov
2. Bola urobená nová strecha štíhlejšia a tak je veža i s krížom vysoká 17 metrov.
3. Bola urobená nová fasáda z vonku i z vnútra.
4. Bolo urobené nové schodište železné i so zábradlím.
5. Zvony boli osadené o 5 m vyššie, boli dané na železné traverzy a guličkové ložiská.
6. Osadené boli nové dvere zo strany cesty.
7. Nad dvere bola osadená mramorová tabula s nápisom: „Veža malá však ukazuje do neba, hlas jej zvonov, volá nás k Tebe Hospodine. Postavená v roku Pána 1899, nadstavená a opravená roku Pána 1971“.

Celkom náklad činil 50 000 Kčs, z čoho  15 000 Kčs prispel Evanj. Cirkev. zbor Nové Mesto nad Váhom, 20 000 Kčs boli dobrovoľné príspevky občanov a 15 000 Kčs bola hodnota naturálnych prác a dodaného materiálu.

Okolo veže je urobená pekná ohrada, spolu i okolo požiarnej zbrojnice a tak tvoria upravenú a vkusnú časť v strede obce.

Druhá svetová vojna

A ty mor ho – hoj mor ho

                   detvo môjho rodu

kto kradmou rukou siahne

                   na tvoju slobodu

a čo i dušu dáš

                   v tom boji divokom

mor ty len a voľ nebyť

                   ako byť otrokom

Kľudný život Višňovanov vzruší rok 1938, keď opäť hrozí druhá svetová vojna. Hitlerovský fašizmus, ktorý začal po Európe plašiť, si vzal za korisť aj našu vlasť. Rozvratné sily vo vnútri štátu – buržoázia – číhali len na vhodný okamžik, aby uskutočnili svoje dávono pripravené dielo, ktoré by rozvrátilo našu republiku. Politická situácia vyvrcholila dňa 23. sept. 1938, keď o pol 11. hod.

večer vyhlásila čsl. vláda rozhlasom mobilizáciu a 24. sept. v sobotu nastupujú s veľkým elánom všetci vojopovinní občania, chlapi v najvzornejšom poriadku vojenskú službu. Tak to bolo aj v našom Višňovom.

Avšak odhodlanie statočných občanov – mužov – vojakov, brániť ohrozenú vlasť – vyšlo nazmar. Zradcovia ľudu sa spriatelili s nepriateľom a zo strachu pred robotníckou triedou – zo strachu pred pracujúcim ľudom títo ľudáci zapredali našu republiku v Mníchove.

Sklamanie nášho ľudu a vojska bolo veľké, lebo bez boja, bez jediného výstrelu museli sme odstúpiť ( Maďarom na Slovensku ) a Nemcom celé pohraničie našej Československej republiky a potichu sa vrátiť domov.

Už 6. okt. 1938 sa ľudáci otvorene priznali k svojej rozbíjačškej politike a vyhlásili v Žiline autonómiu   Slovenska ( odtrhnutie od českých zemí )

Na čele t. zv. slovenského štátu bol prezident Jozef Tiso – rím. kat. farár v Bánovciach. Hneď zatým sa vrhli okolité štáty a okýptilli našu vlasť. Nálada u nás a po okolitých dedinách nie je práve najlepšia – po celom okolí, ba po celom Slovensku sa chovajú ľudia priam nepriateľsky proti ľudákom, gardistom. Pod Javorinou v okolitých dedinách hlási sa ku gardistom iba malá hŕstka, v každej dedine po 2 – 3, ale aj tí vedeli narobiť veľa šarapaty a zničili stovky ľudí.

Višňové bolo bez gardistov, podobne Hrušové, v Lubine boli dvaja (ale aj títo museli za krátky čas zmiznúť ), taktiež vo Bzinciach. V Novom Meste nad Váhom, ako v okresnom meste ich bolo mnoho – tvorili silnú organizáciu, na čele s veliteľom gardy – Gašparíkom ( ako posledným ), na ktorého si veľa rodín pod Javorinou ešte dlho po vojne spomínalo. Že zostalo veľa sirôt, na tom nesie tento ukrutný tyran najväčší podiel. Trestu neušiel – po vojne bol s mnohými vojnovými zločincami v Bratislave popravený.

V týchto krutých a pohnutých časoch, keď sa ľudáci dobre postavili „na nohy“ – ľud pod Javorinou hľadá cesty k priamej účasti do boja proti fašizmu.

Už 15. marca 1939 oznamovali nemecké vyhlášky nástup okupačného vojska na naše územie. Obsadili vojenské objekty – kasárne, odzbrojili našich vojakov, takže sa Slovensko stalo akousi vstupnou bránou pre fašistov do Sovietskeho zväzu. Na Slovensku v tom čase popri slovenskej korune sa stala platidlom u vojakov – Nemcov i nemecká marka v pomere 1RM=10Kčs, takže Nemci v pravom zmysle vydrancovali všetky obchody a tovar posielali do Ríše. Nemecko v tom čase triumfovalo – rozpútala sa druhá   svetová   vojna s takou ukrutnosťou, akú dejiny u nás doteraz nepoznali.

Tento nový život pocítili ľudia najmä vtedy, keď ich začali po tisícochtransportovať na otrocké práce do Nemecka.

Slovenský vojaci jak všade, tak i v novomestských kasárňach rôznymi heslami a nápismi na autách prejavovali nesúhlas s odchodom na východný front a otvorene sa stavali proti fašizmu. Niekoľko mladších ročníkov bolo pozvaných do zbrane na východné bojisko proti Slavianom, Rusom. Milióny ľudí už na bojisku hynie, vodca fašistov – Hitler – triumfuje.

Avšak v roku 1942 začali sa rysovať i prvé neúspechy. Fašistické vojská na viacerých frontoch začali ustupovať sovietskej presile, ktorá sa húževnato bránila.

Hitler zúri a koncentračné tábory v Nemecku sa zapĺňajú nielen občanmi židovského pôvodu, ale aj mnohými vlastencami a ruskými zajatci. Z Nového Mesta vyviezli spolu 1450 Židov, starcov, mužov, žien a detí, ktorí zahynuli v plynových komorách a len málo sa ich vrátilo po vojne domov.

rok 1943 znamenal aj veľký obrat vo vojne, lebo porážkou pri Stalingrade mnohí naši chlapci – vojaci našli si cestu k sovietskym vojakom, aby spoločne s nimi bili fašistov a pomohli oslobodiť našu vlasť.

V tom čase Podjavorinský kraj už prichyľoval utečencov – väčšinou Rusov – z koncentračných táborov. Ľudia ošetrili, nachovali, zaodiali ba aj vyzbrojili, aby čoskoro bok po boku s partizánmi bili nepriateľa. Takto pripravovali cestu medzi civilným obyvateľstvom pre partizánske hnutie.

Obyvatelia našej obce vo Višňovom v týchto búrlivých časoch sa statočne držali. Ako už bolo spomenuté v obci nebol ani jeden gardista a tiež žiadnych iných udavačov. Celá obec bola ako jeden nezlomný celok, (bola čisto evanjelická).

Pohorie Bielych Karpát už v júni 1944 ozývalo sa partizánskou vravou a keď slobodný vysielač v Banskej Bystrici oznámil že národ povstal proti okupantom a domácim zradcom – už v blízkom Hrušovskom háji striehol na Nemcov partizánsky odriad pod názvom „Hurbanovci“ ktorému velil kapitán Miloš   Uher – rodák z Lubiny.

Celé Považie sa rozrástlo vo veľkú partizánsku vojnu. Vojaci slovenskej posádky vypovedali slovenskej vláde poslušnosť a vo veľkých húfoch odchádzali k partizánom. Najlepší ich úkryt boli hory.

Tak slovenský národ pod vedením ilegálnej KSČ pripravoval slávne

SLOVENSKÉ   NÁRODNÉ   POVSTANIE

Z Novomestských kasární odviezli do dedín a kopaníc pod Javorinou veľké množstvo materialupre vyzbrojenie a vystrojenie partizánov.

V našej obci ilegálni pracovníci organizujú partizánske hnutie a dňa 10. októbra 1944 pod vedením Pavla KULÍŠKA, uvedomelého komunistu odchádza 11 mužov do spomínanej partizánskej skupiny. Boli to nasledovní :

• Michal Hargaš
• Ján Feranec
• Ján Ondrášik
• Pavol Feranec (zo Sedlíšt)
• Pavol Benian
• Pavol Štúr
• Štefan Štefanech
• Ján Feranec (starší)
• Michal Benian
• Tomáš Benian

Snáď slabá organizovanosť, lebo nerozhodnosť väčšinu nadšencov doviedla domov, vytrvali iba Hargaš, Kulíšek a Ján Feranec. Michal Hargaš prežil boje vo Vrzávke, v Bošáci, v Cetune, Španej doline a zdravý sa vracia domov.

Kulíšek bol Nemcami chytený a v Brezinách pri Trenčíne umučený.

Po vojne ho rodáci previezli do Višňového a pochovali na tunajšom cintoríne.

Ilegálnym pracovníkom v obci bol Ján Hučko, organizovaný v KSČ, ktorý nebojácne roznášal tajné správy odbojovej činnosti do Vaďoviec a do Kostolného.

V dňoch 14. a 15. sept. 1944 zoskočila dvadsaťjedenčlenná skupina partizánskych organizátorov, ktorej velil pplk.Sovietskej armády

IĽJA   DANIELOVIČ   DIBROV , vtedy 54 ročný skúsený a osvedčený bojovník. Bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne na Ukrajine ako veliteľ partizánskeho oddielu Vorošilov. Pod jeho vedením sa stal partizánsky oddiel postrachom fašistov a na jeho hlavu bola vypísaná odmena 500 000 mariek.

Tento prišiel do Bielych Karpát, aby zorganizoval všetky partizánske jednotky v t. zv. II. Stalinovu brigádu, ktorá sa menovala i Dibrovova brigáda, keďže báťušku Dibrova parizáni si veľmi obľúbili a vážili. I Hurbanovci boli začlenení do tejto brigády ako odriad Uhrov, ktorí sa najviac zdržoval pod Javorinou.

Iľju Danieloviča si skoro obľúbil i okolití ľud kopaníc a pomenoval ho „náš otecko – baťko“.

Uhrova jednotka nastupovala takmer denne do tvrdých bojov, z ktorých vychádzala úspešne, lebo rýchle si osvojila správny spôsob partizánskeho boja.

Dňa 13. okt. 1944 pri prechode lesom Javoriny padol milovaný veliteľ – otec brigády plukovník Dibrov.Dnes na tomto mieste je malý pamätník.

Dočasne bol pochovaný pod Javorinou a po vojne lietadlom prevezený do Sovietskeho zväzu. Po ňom velenie v brigáde partizánov prevzal jeho zástupca

Miloš Uher, ktorý viedol potom ťažké boje na Podjavorinsku až do 27. februára 1945, keď v ťažkom boji na hornobzinských kopaniciach – v Cetune ako víťaz padol.

Nemci sa nazdávali, že keď padne veliteľ, nastane medzi partizánmi zmätok a situácia bude pre Nemcov výhodnejšia – lenže sa prerátali. Partizáni ešte s väčším elánom ničili vojenské nemecké transporty. autokolony a prepadávali Nemcov, ktorí drancovali a ničili chudobný kopaničiarsky ľud.

Slovenské národné povstanie búralo fašistický režim na Slovensku a kliesnilo cestu pre krajšie dni našich národov.

Koľko mladých životov vyhasila nepriateľská guľka !? No ich vec, za ktorú bojovali – zvíťazila .

Za slobodu sa vždy oddá umierať !

A títo, ktorí ju najviac milovali – padli. Len viacero pamätníkov z hrdinských bojov hlása nehynúcu pamiatku padlých partizánov.

Mĺkvo a chladno pozerá pomník z vrchu Roh nad Lubinou na náš rušný život.

On je výstrahou každému, kto by chcel siahnuť na naše pokojné budovanie.

Frontové udalosti.

Dňa 1. februára 1945 bola naša obec obsadená ustupujúcim nemeckým poľným delostrelectvom. Táto vojenská jednotka sa usadila trvalejšie v tunajšej škole a bola tu až do 1.apríla 1945. Tunajším riaditeľom školy bol v tom čase

uč. Rudolf Pelech, ktorý prišiel zo zabraného územia od Maďarska v r. 1938

9. decembra. Rýchlo postupujúce vojská SSSR spoločne s jednotkami rumunskej armády svojim mohutným náporom nedovolili dlhý oddych ustupujúcim nemeckým jednotkám, preto i tento oddiel musel z obce rýchlo ustúpiť. Naša obec sa dostáva do válečného varu. Každý hľadá možnosť a spôsob, aby to najcennejšie uchránil. Preto väčšina našich obyvateľov sa vysťahovala do Trhovej doliny, kde si ľudia v rýchlosti začali stavať podzemné bunkery. Avšak rýchly spád vojenských udalostí nečakane a rýchle urobil koniec vysťahovaniu z obce, lebo obec

Dňa 8. apríla 1945 bola oslobodená.

a to rumunskými bojovými jednotkami.

Každý si po vojne vydýchol. A ako všade, tak i u nás po oslobodení sa ustanovil prvý Revolučný národný výbor pod predsedníctvom občana Jána Hučku. Tajomníkom nového výboru bol uč. R. Pelech – všetky ťažkosti prechádzali väčšinou cez jeho ruky.

Nové povojnové pomery vyžadovali veľa ostražitosti v zavádzaní nových poriadkov v obci.

Obcou smerom na Myjavu prechádzala III.B pešia divízia, ktorá kliesnila cestu ďalej na západ. Bolo to frontoví vyhladované vojsko, nakoľko zásobovacie oddiely nemohli tak rýchlo pochodujúcich nasledovať. No a prvá nárazová obec, čo sa týkalo zásobovania pochodujúcich bolo Višňové. Vykupoval sa dobytok, seno, slama atď.

Našim občanom to veru príjemné nebolo, lebo hneď v prvých dňoch bolo treba odpredať denne 6 až 8 kusov dobytka, čím sa zásoby v maštaliach veľmi začali zmenšovať, prichádzalo do nepríjemných situácií a všetko sa valilo väčšinou na hlavy nového výboru. Preto sa už spomínaný nový predseda zo svojej krátkotrvajúcej funkcie vzdal. Bolo to 30. 5. 1945.

Druhým predsedom MNV bol Ján Ondrášik, presvedčený komunista, bol v tejto funkcií až do 30. 12. 1945.

Tajomníkom po Pelechovi bol Jozef Brhlík.

Ďaľším predsedom bol Michal Hargaš /za zásluhy v boji proti fašizmu/ až do 15. 6. 1946, kedy sa definitívne vyriešila otázka voľby funkcionárov do nového MNV.Pri voľbách zvolený za predsedu Tomáš Knap – bol v tejto funkcií od

15. 6. 1946 do 15. 5. 1954. Tajomníkom bol Mikuláš Arbet a to 15.5. 1954. Do augusta 1950 bol ešte notársky úrad so sídlom v Kostolnom, vedúci notár Ladislav Tóth.

Od 15. 5. 1954 do 15. 7. 1964 bol predsedom MNV Pavol Štúr a tajomníkom Tomáš Knap.

Od 15. 7. 1964 do 30. 11. 1964 bol predsedom Tomáš Kozár, pre nemoc sa vzdal. Tajomníčkou bola Anna Štúrová do 28. 2. 1968. Jej zdravotný stav jej nedovolil ďalej túto funkciu prevádzať.

Od 30. 11. 1964 je predsedom Ján Klimek a od 1. 3. 1968 jeho spolupracovníkom vo funkcii tajomníka je zase Tomáš Knap.

A tak po vojne občania Višňového začínajú opäť žiť tichým a novým životom – životom socialistickým.

Boje pod Javorinou

Vráťme sa ešte do doby, kedy zúrila najťažšia vojna. Hoci sa vo Višňovom žiadne boje neodohrávali, predsa chcem spomenúť od vypuknutia Povstania, až do príchodu Sovietskej armády v Podjavorinskom kraji niektoré zo strašných a ťažkých bojov partizánov s nemeckým – fašistickým vojskom. Najviac trpel kopanický ľud, nakoľko sa partizáni zdržovali v horách. Fašisti chceli partizánske skupiny zlikvidovať, preto robili časté výpady do hôr za pomoci novomestských gardistov.

Dňa 2. 12. 1944 – gardisti pritiahli do kopaníc – Cetune, kde hľadali zbrane a ukrytých partizánov. Došlo k zrážke, kde boli gardisti napadnutý partizánmi, gardisti mali 3 mŕtvych, niekoľko ranených a zajatých. Na druhý deň za odvetu prišla posila Nemcov, odvliekli z kopaníc asi 120 chlapov od 16 do 60 rokov. Na gestape po vypočutí boli prepustení, mnohých si ponechali, odvliekli do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa nevrátili.

Dňa 11. 2. 1945 boli napadnutí partizáni na lubinských kopaniciach – Dúbrave. Asi 2000 Nemcov tiahlo od Lubiny, Bziniec, Starej Turej a N. Mesta, aby zlikvidovali skupinu kapitána Miloša Uhra. Partizáni zaujali obranné postavenie, v bitke padlo 15 Nemcov, 20 bolo ranených. Fašisti z pomsty zapálili niekoľko stodôl a dom na kopanici Kopcové.

Dňa 20. 10. 1944 sa rozpútal jeden z najväčších bojov na bošáckych kopaniciach, keď spojenecké nemecké jednotky z Nov. Mesta nad Váhom, Moravského Lieskového, Hor. Bziniec, Bošáce, Bohuslavíc a Melčíc v sile asi 3200 mužov zaútočili na partizánov v horskom teréne. Boj trval celý deň a celková bilancia bola pre Nemcov veľmi neutešená – mali okolo 200 mŕtvych, partizáni 8 a niekoľko zranených.

Smrť kapitána Miloša Uhra

Dňa 27. 2. 1945 sa rozpútal jeden z najťažších bojov na hornolubinských kopaniciach v Cetune. Zvlášť vycvičená skupina Nemcov a gardistov pod názvom „Edelweiss“ sa vyzvedala o Uhrovej skupine /boli to gardisti preoblečení za partizánov/, ale kopanický ľud ich poznal a nič nezradil. Bolo to v neskorých večerných hodinách, keď prišli do miestneho hostinca, začali rabovať, ako aj v blízkych domoch. Partizánska spojka to ohlásila kap. Uhrovi, ktorý sa práve tu neďaleko v horách zdržoval so svojimi chlapci. Chcel pomôcť tunajším ľuďom a pomstiť sa. Ráno sa vrhol so svojimi chlapci na nepriateľa v hostinci, strho sa boj, kde boli partizáni v presile vonku a Nemci vnútri. Uher mal týchto na muške, priplazil sa so samopalom k blízkej stodole, aby tak lepšie krytý mohol páliť do hostinca, ale zradná nepriateľská guľka mu vyhasila život navždy. Keď to zbadal jeho zástupca Anton Jakubík, ktorý pri jeho boku stále bojoval plným hlasom zvolal na svojich bojujúcich: „Chlapci, keď nám padol otec – nech padnú už aj deti – smrť fašizmu !!“ V zúrivom boji padali nepriatelia, ale aj naši. V tomto boji dotĺklo srdce aj druhého veliteľa – nadpor. Antona Jakubíka. Boj skončil v neskorých odpol. hodinách, keď okrem oboch partizánskych veliteľov padlo i 14 partizánov a asi 19 bolo zranených.

Nemci mali tu veľké straty – 166 mŕtvych a 69 ťažko zranených. V neskorých večerných hodinách bolo počuť po hrbolatej ceste hrkot vozov, na ktorých si Nemci odvážali svojich spolubojovníkov – mŕtvych do Nového Mesta, kde mali akési núdzové krematórium.

Partizáni zase mŕtve telá oboch veliteľov ukryli do pivničnej jamy v hostinci a keď boje na kopaniciach na niekoľko dní utíchli, Uhrov brat – tiež partizán – s niekoľkými chlapci tajne pochovali oboch veliteľov do dočasného hrobu v neďalekej hore, nazvanej Hlúbiková. A keď už bolo celkom po vojne boli tretí raz pochovaní na blízkom vrchu nad Lubinou v Rohe. Toto bolo Uhrove obľúbené miesto, odkiaľ najčastejšie sliedil po okolí a mal dobrý výhľad na blížiaceho sa nepriateľa. Bolo to jeho prianie, že keď padne, aby ho tam pochovali. Po vojne všetkých padlých partizánov, ktorí zahynuli v blízkych horách, preniesli do Roha – počtom 45 – uprostred kpt. Miloš Uher s nadporučíkom Ant. Jakubíkom – aby spoločne odpočívali so svojimi veliteľmi, s ktorými tak statočne bojovali.

V našich srdciach a v srdciach budúcich pokolení budú žiť večne ako hrdinovia, aby sme my mohli žiť na úslní nového, spravodlivého života v ľudskej spoločnosti, bojujúcej za pokrok a mier na celom svete.

V marci 1945sa odohral masaker na staroturanských kopaniciach v osade Narcie a u Jansov. Fašisti náhodou prišli na bunker ranených partizánov, násilím ich vyvliekli – počtom 7 – zatvorili v domčeku – poliali horľavinou a zapálili.

Všetko naokolo zhorelo, len hŕbka popola z niektorých domčekov ostala.

Ako strážca nad tým stojí tu pomník.                                obraz č. 12.

V neďalekej Hlavine zase sa Nemci dozvedeli, že tam bol ukrytý štáb II. Stalinovej brigády. Z domu vyviedli gazdu a dvoch chlapcov, všetkých zastrelili.

Ženy s batôžkami a deťmi vyhnali, len holý život si uchránili a domy spálili.

V marci 1945 Nemci s gardistickými pomocníkmi na židovskom cintoríne v Novom Meste postrieľali 28 občanov z nášho okolia. Jamy si museli vykopať.

Niet dostatok miesta na opísanie všetkých zverských činov, ktoré fašisti na našich ľuďoch popáchali.

Tiež mnohý vlastenci z Moravy a Čiech prišli na pomoc naším partizánom, aby v spoločnom boji pomstili smrť svojich najdrahších a vybojovali tak slobodu našej vlasti. Nejeden z nich pokropil svojou krvou našu slovenskú zem.

Len roztrúsené pomníky – postavené hrdinom pod Javorinou hlásajú, že nikdy viac vojny – svet chce žiť v mieri.

Pomníky, ktoré sú k nám najbližšie, okrem už spomínanej mohyle na Rohu sú v Cetune, v Nárcii a v každej dedine pamätné dosky na počesť padlých hrdinov.

To je len malá ukážka z niektorých bojov, ktoré fašisti viedli s partizánmi.

Z našej obce položili život za slobodu v druhej svetovej vojne :

•                           Pavol   Kulíšek
•                           Pavol   Kováčik

Pavol Kulíšek patril medzi prvých komunistov u nás. Narodil sa 20. X. 1897 na Myjave, bytom vo Višňovom, ilegálny pracovník KSS a partizán, zajatý v Hornej Súči, popravený v Trenčíne na Brezine, po vojne nájdený v hromadnom hrobe, odvezený do Višňového, kde jeho telesné pozostatky višňovský rodáci uložili na miestnom cintoríne.Okres Myjava (tak ako všetkým bojovníkom v okrese) dal vybudovať náhrobný pomník nad jeho hrobom.

Na novej budove požiarnej zbrojnice ktorej jedna miestnosť slúži zároveň ako úradovňa pre MNV – je umiestnená pamätná tabuľa s jeho menom. Okrem jeho je tu ešte meno Pavla Kováčika, tiež višňovského rodáka, ktorý ako vojak narukovaný v druhej svetovej vojne ostal nezvestný a viac sa nevrátil. Jeho rodina nedostala žiadne bližšie správy, kde padol.

Česť ich pamiatke!!

Nasleduje v krátkosti program zo slávnosti odhalenia pamätných tabúl už spomínaných bojovníkov, a to z príležitosti 20. výr. Slov. nár. povstania.

Slávnosť sa konala za veľkej účasti tunajšieho obyvateľstva, ako aj občanov z okolitých dedín a to: z Čachtíc, Vaďoviec, Hrachovišťa a Kostolného.

Pestrý a veľmi výstižný program previedli pionieri a pionierky „Dedinskej organizácie“, ktorý nacvičila s nimi pionierska vedúca Dana Drobenová, vtedy poslucháčka Priemyselnej školy v Nov. Meste nad Váhom.

Priebeh programu:

1. Hymny – hrá dychovka z Moravského Lieskového
2. Zahájenie programu a privítanie prítomných krátkym preslovom previedol predseda DO – KSS – Michal Feranec.

(Vysvetlivka: Dedinská organizácia komunistickej strany Slovenska).

3. Slávnostný prejav k programu určený povedal člen Sväzu                                              protifašistických bojovníkov súdruh Štefan Štukovský, ktorí najlepšie vie, čo znamená obetovať život za slobodu, lebo i on ako väzeň veľa príkoria od fašistov. Vo svojej obšírnej reči zhodnotil myšlienky vlastenectva, hrdinský boj našich partizánov a vojakov v druhej svetovej vojne a zvlášť k mladému pokoleniu hovorí ako si máme vážiť a chrániť draho vykúpenú slobodu. Previedol slávnostný akt odhalenia pamätnej dosky za asistencie tunajšieho predsedu MNV s. Jána Klimeka. Dáva ju do opatere mládeži ako symbol so slovami : „Vážte si slobody – krvou vydobytej“!
4. Nasledovalo kladenie vencov za zvukov dychovky na melódiu „Pochod padlých revolucionárov“. Prítomní členovia ČSM (Československého sväzu mládeže) vo veľkom počte zastúpení na slávnosti – počas celej oslavy držali čestnú stráž pod pamätnou tabuľou – striedali sa z vojakmi a pioniermi. Medzi popredných patrili : Ján Kozár, Ivica Ferancová, Dana Drobenová, Emília Struháriková, Viera Vtáková, Jaroslav Vták. Sväzáčka Em. Struháriková sa vyznamenala prednesom peknej básne, vystihujúcej matkin bôľ za stratou svojho dieťaťa.
5. Spoločná dramatizácia pionierov pod názvom „Z otroctva k slobode“a druhá báseň. „Spev mieru“- hudobné číslo – hru na harmonike previedla pionierka Libuša Bumbálová. Čsl. sväz mládeže vzal do opatere túto pamätnú dosku so sľubom, že nikdy nezabudneme na utrpenie a ťažký boj našich hrdinov a že slobodu, ktorú nám priniesli budeme statočne chrániť.

Ako na dovŕšenie zišla sa ľudová správa ako aj funkcionári blízkych dedín na priateľské posedenie do blízkeho pionierskeho tábora vo Finčinej. Výdavky s týmto spojené financovalo tunajšie MNV. Zábery – fotografie zo slávnosti sú nalepené v albume.

Krátka ukážka z programu, úryvok básne „Z otroctva k slobode“

Do hôr stiekla sa junač – vytasila meče

srdcia vatrami sa stali-

ktože ich premôže ?

Zapláli tisíceré vatry,

zahoreli ohne jasné.

„Ako ešte dlho?“ – zvýskli rodní hlasne.

„Zabíjať budete matky – ženy – deti …

Kedy nám slniečko slobody zasvieti?“

I prišiel deň.

Vpred, vpred junač smelá,

už čaká na nás Slovač celá.

Od východu zahoreli zore,

vystreli sa chrbty – koniec pokore!

Brat brata vystískal v objatí prudkom,

slovanské bratstvo sa stalo skutkom.

Kanóny onemeli. A bolo ticho.

Hrdinovia vracali sa do chatiek svojich,

srdečné zvítanie – keď uzreli rodných.

Sestra – brat – otec – mať-

dali si poceľ mieru.

Teraz žiť – len žiť a nestrácať vieru,

pracovať na svojom kuse zeme,

z ktorej sa – a to prisaháme –

už

nikdy

nehneme !!

Nech navždy zostane zachovaná pamiatka obetí krvavého fašizmu pre budúce pokolenia, že naša sloboda, náš krásny nový život sa zrodil z veľkých obetí a z krvi najlepších synov a dcér i spod našej Javoriny.

STE HODNÍ OBDIVU –

HODNÝ AJ ODPLATY.

VÁM VEĆNÝM DLŹNÍKOM

TEN NÁŚ NÁROD !

ŠKOLSTVO A  KULTÚRA

Podľa ústneho podania starších ľudí v obci prvá školská budova stála na vŕšku pred domom Štefana Feranca – teraz už celkom zrúcaná. Len hŕba kamenia sa zachovala, že tu stála budova. Bola to chalúpka z nepálenej tehly pokrytá slamou. V tom čase vyučovali učitelia nediplomovaní, tzv. nutní učitelia. Kto ovládal trochu čítať a písať bol súci vyučovať i druhých. Väčšinou sa vyučovalo náboženskej náuke, modliť a spievať nábožné piesne a niečo z počtov, tiež čítať a písať. Do školy sa začalo chodiť v mesiaci novembri – keď deti prestali pásť kravy, husi, kozy atď. Školský rok sa končil obyčajne v mesiaci apríli – poťažne v marci, kedy sa odbývala i záverečná skúška – examen – koniec školského roku. Tento spôsob vyučovania trval až dotiaľ, kým neprišli na školu diplomovaní učitelia. Z nutných učiteľov boli to učitelia obyčajne z cudzích obcí a potom domáci.

Podľa údajov, ktoré mi poskytli susedia a niektorí starší obec vyučovali tu nasledovní učitelia :

Szabó – z turanských kopaníc

Tichý a Tomáš Šimo z Višňového.

V zimnom období žiaci viac navštevovali školu, bol väčší príval žiakov, preto malá miestnosť, ktorá slúžila za učebňu, nestačila pojať tak veľký počet žiakov, nebolo sedadiel, preto kto prišiel neskoro, musel sedieť na zemi. Žiaci písali na obyčajný kúsok dosky z dreva, neskoršie na bridlicovú tabuľku grifľom. Žiaci z vyšších ročníkov písali na tzv. formule a to atramentom ( obyčajne ukážky ku koncu školského roku ). Z počiatku sa vyučovalo v súkromných domoch a to na pr. u Šimov a v Hudcových dome.

Ďalší domáci učitelia boli :

• Michal Pavlech
•  Ján Jakáb
•  Pavel Drobena
•  Pavel Michalec.

Prvý diplomovaný učiteľ bol Nosálek z Brezovej.

Druhá školská budova bola vystavená v prostred dediny, teraz slúži za kanceláriu JRD, predtým to bola úradná miestnosť MNV. Tu bola i malá miestnosť pre učiteľa. Z domácich učiteľov tu vyučovali Tomáš Kozár   a Ján Drobena.

Z diplomovaných učiteľov bol ďalej Martin Hatala z Myjavy, ktorý tu pôsobil 5 rokov.

Z triednych výkazov uchovaných v školskom archíve sa dali zistiť nasledovní učitelia :

V najstaršom zachovalom výkaze zo školského roku                                            1922 – 23 som zistila, že škola bola jednotriedna s počtom žiakov 32. Vyučovala diplomovaná učiteľka Anna Žuchová.

Školský rok 1923 – 24

škola jednotriedna štátna ľudová škola, vyučuje učiteľka Anna Žuchová. Počet žiakov 31.

Školský rok   1924 – 25

jednotriedna štátna ľudová škola, počet žiakov 22, vyučuje Anna Žuchová.

Školský rok   1925 – 26

jednotriedna štátna ľudová škola. Počet žiakov 23, vyučuje Anna Žuchová.

Školský rok   1926 – 27

škola jednotriedna, počet žiakov 24, vyučuje Anna Žuchová.

Školský rok   1927 – 28

škola jednotriedna, žiakov 26, vyučovala Anna Žuchová.

Školský rok   1928 – 29

škola jednotriedna, počet žiakov 31, vyučovala Anna Žuchová.

Stavba novej školskej budovy.

Ponevač táto školská budova po žiadnej stránke nevyhovovala školským účelom, preto začali občania pomýšľat na stavbu novej školskej budovy.

V prostriedku obce stál priestor, do ktorého sa z horného konca dediny stekala voda, tu mali tiež žaby svoj domov. Občania sa uzniesli, že tu bude stáť škola.

So stavbou sa začalo v r. 1929. Stavbu viedol podnikateľ Vítamvás. Veľa práce sa previedlo naturálnymi prácami, občania sa predháňali pri stavbe. Kolaudácia bola prevedená v roku 1932 dňa 19. augusta.

Vyučovať sa začalo už 1. septembra 1930.

Doslovný odpis kolaudačnej listiny – zápisnice.

Kolaudačná zápisnica

spísaná dňa 19. augusta 1932 vo Višňovom.

Prítomní sú :

Kolaudátori : Ing. Oldřich Augustin, vrchný technický komisár okresného                      úradu v Bratislave.

Za okresný úrad v Senici : V zastúpení stavebného dozoru ing. Preissiga, ing. Hein

Za obec Višňové : Pán notár Viliam Laurenci a pridelený notár Gašpar Rolko, starosta Martin Vták, bývalý starosta Ján Pavlech.

Za správu štát. ľudovej školy : Pí Maria Hrivňáková, učiteľka.

Za podnikateľskú firmu : František Vítamvás, podnikateľstvo stavieb v Trnave

Predmetom

je kvalitatívna a kvantitatívna kolaudácia novostavby štátom subvencovanej Štátnej ľudovej školy vo Višňovom okres Myjava.

Všeobecné dáta :

Štátna škola vo Višňovom bola sriadená nákladom obce Višňové so štátnou subvenciou poskytnutou ministr. školstva a národnej osvety v prahe dňa 3.4.1929, číslo 8211/29 – I referát ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave aby vyplatilo na stavbu obci čiastku 120 000Kčs. O tom vyrozumel referát ministerstva školstva a nár. osvety v Bratislave techn. oddelenie okresného úradu v Senici prípisom zo dňa 13.4.1929 č. j. 1332/29 s tým, že 50% obnosu bude poukázané pri rovnosti stavby, 40% pri dosiahnutí užívacieho povolenia a 10% po kolaudácii.

Krajinský výbor v Bratislave povolil vo svojom zasadnutí dňa 11. 12. 1920 pod č. 195275/1930 – 6 záp. čís. 5662/30 na stavbu štát. ľud. školy vo Višňovom príspevok v obnose 15 000 Kčs (kol. č. 13).

Pozemok patriaci čiastočne obci Višňové, čiastočne verejný pozemok parc. č.

8/a 301 vo výmere cca 400 štvorc. siah, bol použitý jednak na stavbu školy, tak aj ihriska, dvor a záhradu. Podľa pripojeného spisu notárskeho úradu v Kostolnom reambulancia katastr. mapy sa prevádza (kol. pod č. 11).

Plán a rozpočet bol vypracovaný krajinským úradom v Bratislave pod

č. j. I – 11/ 333 – 20132 – ai 28 zo dňa 19. 10. 1928.

Za projekt bolo priznané projektantovi krajinského úradu podľa spisu ref. min. čkol. v Bratislave (kol. pod. č…) obnos 3090 Kčs ( kol. pod č. 11 ) Kolaudacia bola prevedená na podklade nasledujúcich dokladov :

1. Pôvodné stavebné plány a rozpočet na stavbu. ( Kolaudačný podklad č. 1. a 2. ) príl. 8.
2. Nabídka firmy František Vítámvás, podnikat. stavieb v Trnave a zadávací zápis. (Kolaud. podklad čís.4) pr. 8
3. Konečný účet a vyúčtovacie plány – predložené trojmo.(kolaudačný podklad čís. 6 a 7) príl. 27.
4. Stavebný denník ( kolaudačný podklad č. 5 ) príl. 1.
5. Prípis referátu školstva a národnej osvety v Bratislave a spis prípisu kraj. úradu ohľadom príspevkov. (Kolaudačný podklad č. 13.) príl. 3.
6. Stavebné a užívacie povolemie. (Kolaudačný podklad č. 3.) príl. 2.
7. Zápisnica o otvorení ofert – neprijaté nábidky. (Kolaud. č. 10.) príl. 5.
8. Prípisy obec – výpis splátok (Kolaud. pod. č. 11) príl. 5.
9. Technická správa – predložená trojmo. (Kolud. pod. č. 9) pr. 3.
10. Vyúčtovanie zálohy predložené trojmo. (Kolaudačný podklad čís. 8.) príl. 15.
11. Prípis referátu min. školstva o vyplatení obnosu za projekt. (kolaud. pod. č. 12) príl. 1.

Na stavbu bola vypísaná verejná súťaž, ktorej sa zúčastnili 4 podnikatelia. Po preskúšaní došlých ofert a na návrh okresného úradu – techn. odd.v Senici bola stavba zadaná

1. Firme František Vítámvás, podnikateľovi stavieb v Trnave a to všetky

práce stavebné dľa nábidky zo dňa 21.8.1929 (kolaud. podklad č. 4) na základe uznesenia obec Višňové čís. j. 4 /1929 záp. zo dňa 4.9.1929, na podklade jednotkových cien nabídky, za 195 945.50 Kčs.

S firmou bola napísaná dňa 3.10.1929 smlúva a termín určený k dokončeniu stavby do 31. júla 1930 a ustanovená doba ručenia po dobu dvoch rokov. Dľa bodu 11. zadávacieho zápisu je podnikateľská firma pvinná v deň kolaudácie preukázať, že príspevky do poistujúcej pokladnice za robotníkov sú riadne zaplatené.

2. Ďalšie práce boli režijné a týkajú sa dodania potrebného kameňa a piesku

na stavenište. Tento material nie je v jednotlivých cenách zakalkulovaný.

Stavebné povolenie ako aj užívacie povolenie na stavbu školy bolo udelené okresným úradom v Myjave pod č.j. 4330/1929 zo dňa 27.1.1930 č.j. 2633/1931. (Kolaudačný podklad č. 3, kde boli aj stanovené podmienky, pre stavbu. Kolaudátor ustálil, že všetky, stavebné podmienky nariadené okresným úradom sú prevedené ) Stavebný dozor prevádzal Reinhold Preissig vrchný technický komisár okresného úradu v Senici. So stavbou bolo započaté 23. sept. 1929 a stavba bola dokončená dňa 6. júla 1930.

Dľa smlúvy mala byť stavba dokončená do 31. júla 1930. Firma tento termín dokončenia stavby zadržala.

Školská budova je od 1. sept. 1930 v užívaní. Stavba je prevedená v celku dľa schválených plánov až na nasledujúce odchylky :

1. Hospodársku budovu projektovanú z dreva prevádzal podnikateľ za tú istú

paušálnu cenu z tehál.

2. Spojovacia chodba medzi školou a hospodárskou budovou bola postavená

na murovaných pilierkoch.

Uvedené zmeny sa schvaľujú, lebo sa docielilo zlepšenie stavu budovy.

O postupe stavby bol vedený stavebný denník. (Kol. podklad čís. 5).

KAUCIA

Firma František Vítámvás, kauciu nezložila, ale bola jej zadržaná kolaudačná ráta.

Po dokončení práce predložila podnik. firma konečný účet okresnému úradu v Senici dňa 11. 6. 1930 a okresný úrad predložil celý kolaudačný elaborát s prípisom krajinskému úradu v Bratislave, kde bol zaprotokolovaný pod č. jednacím 380.157/19 – V.P. a i 1932, so žiadosťou o prevedenie kolaudácie.

Prevedením kvalitatívnej a kvantitatívnej kolaudácie stavby školy vo Višňovom bol ustanovený výnosom krajinského úradu v Bratislave zo dňa

30. 6. 1932 č. j. 380.157/19 V. P. 1932 ing. Oldrich Augustín, vrchný technický komisár okresného úradu v Bratislave. Ku kolaudácii boli pozvaní okrem zástupcov úradov aj zainteresovaná firma.

Pri dnešnej kvalitatívnej kolaudácii bolo zistené nasledovné :

KVALITATÍVNY NÁLEZ :

1. Okná vo všetkých miestnostiach riadne nedoliehajú a je treba tieto

pripasovať.

2. V školskej učebne u kamen sú odlomené topiace dvierka.
3. Rám hlavných dvier do školy nie je riadne osadený a je treba tento upevniť.
4. Čistiace škrabáky nožové ( 2 kusy ) je treba presadiť na iné vhodné miesto.
5. Betónový chodník je na niektorých miestach popráskaný.
6. Sokl na budove vykazuje menšie trhlinky v omietke.
7. Nátery okien a dverí na niektorých miestach sú popráskané.
8. Železné okno na pivnici sa nedá zatvoriť.
9. Deštenie špaleety do kuchyne na dverách je prasklé.
10. V ložnici rozvora je prekrútená, rám okenný je pryskyričný.
11. Plech ku kachliam v jedálne nie je.
12. Na povale zábradlie je slabé a je treba toto zriadiť okolo celého schodišťa. Terajšie zábradlie treba vystužiť.
13. Okolo komína oplechovanie nie je tesné, treba zamazať riadne maltou,aby voda nezatekala na poval.
14. Na povale treba korýtka dať do nadstavenej malty.
15. Na povale treba krokve a kliešte spojiť šrobami.
16. Na dvore čerpadlo (stojan)je prasklý, treba dodať a osadiť nové na kolo. Výpustný kohút upraviť tak, aby sa dal obsluhovať z vonku pomocou kľúča.
17. Bránka v parkane na dvore je poškodená, závesy sú ulomené, treba riadna oprava.
18. K ventilačným dvierkam v učebne treba dať retiazku. V pol. II/49 účtu – kotol do kuchyne nebol dodaný. Firma za obnos účtovaný 480 Kčs, dodá 1 nové kamna výhrevnosti 80 m3 ,s podkladným plechom rúrou, 2 koleny, ďalej dodá a osadí 1 výlevku so strany komory tak, aby voda z výlevky vtekala priamo do vane. S príslušnou prácou inštalačnou, murárskou, so všetkým a za všetko. Cena 480 Kčs je zodpovedná a primeraná.

Celá stavba je prevedená ináč z dobrého a zodpovedného materialu odborne a solídne.

Podnikateľslá firma súhlasí s nálezom kolaudátora a prehlasuje, že v kolaudačnom protokole uvedené závady svojim nákladom odstráni a to do konca 31. augusta 1932. Súčasne žiada, aby táto kolaudáciabola považovaná aj za superkolaudáciu.

Správca školy pí Maria Hrivňáková súhlasí so zistením kolaudátora.

Zástupcovia obce súhlasia s nálezom kolaudátora.

Žiadosti stavebného dozoru ing. Preissiga aby kolaudácia bola odložená do

jeho príchodu z dovolenej, nemožno vyhovieť, lebo

1. firma stavbu dokončila už 9. 4. 1930, žiada úroky.
2. nevyskytli sa sporné veci, kde prítomnosť stavebného dozoru by bola

nevyhnutne nutná.

Podnikateľ

Nová budova školy   obr. č. 49. 50. 51

Závady vytýčené v kolaudačnej listine boli len zčiastky a to len niektoré odtsránené. tak na pr. zábradlie nad schodami vtesnané do betónu sa stále hýbe a to sú už roky.

Oplechovanie pri komíne tiež ostalo závadné až do dnešného dňa (1967), lebo pri prudkom dáždi pretekalo na povalu a štukator do izby a ničilo na stene maľovku. Podobne retiazka na dvere sa nedala a pryskyricové okno sa natieralo až v r. 1957.

Keď som do Višňového nastúpila, ani jedno okno sa poriadne nezatváralo, musela som zavolať stolára, ktorý všetky okná ohobľoval a dľa potreby postĺkal, aby sa dali zatvárať. ( Bolo to v r. 1949 ). Teda táto kolaudácia moc nepomohla.

Školský rok 1929 – 30

škola jednotriedna žiakov 42. Úradné návštevy previedol ev.dekan Mil. Bibza a 20.5. Karol Treský, školský inšpektor. Vyučuje učiteľka Anna Žuchová.

Školský rok 1930 – 31

škola jednotriedna, počet žiakov 48, vyučuje učiteľka Anna Žuchová.

Školský rok 1931 – 32

škola jednotriedna, nastúpila učiteľka Maria Hrivňáková. Počet žiakov 49. Školu navštívil 21. 9. Karol Treský, škol. inšpektor. Dňa 24. 5. 1932 ev dekan Miloslav Bibza.

Školský rok 1932 – 33

vyučuje Maria Hrivňáková. Počet žiakov 54.

Od 1. 1. 1933 nastupuje tiež diplomovaný učiteľ Ján Benčík. Úradné návštevy 20. 2. 1933 a 20. 5. 1933 Karol Treský, škol. inšp. Škola je stále jednotriedna.

Školský rok 1933 – 34

škola jednotriedna, počet žiakov 53. Vyučuje učiteľ Ján Benčík. Ručné práce dievč. chodí vyučovať z Vaďoviec učiteľka Ľudmila Trúsiková. Úradné hodiny boli 9. 2. Karol Treský a 6. 2. 1934 ev. dekan Miloslav Bibza.

Za menovaného učiteľa Jána Benčíka sa obec začína prebúdzať kultúrne. U mládeži, ba aj u starších našiel veľké porozumenie, preto siaholk nacvičovaniu divadelnej hry od Ferka Urbánka pod názvom Slobodní manželia.Bolo to prvé divadelné predstavenie v obci, ktoré zahrali na

Turičný pondelok. Na tento deň si ešte doteraz mnohí z hercov pamätajú a pekne si naň spomínajú. Len škoda, že mladý učiteľ plný elánu pre kultúru musel školskú prácu prerušiť a nastúpil prezenčnú službu ako vojak.

Po skončení vojenčiny sa viac do Višňového nevrátil.

Školský rok 1934 – 35

Škola jednotriedna, žiakov 61. Vyučuje mladá učiteľka Elena Lányiová. Úradné návštevy 27. 11 .1934 K. Treský. Podľa údajov tunajších občanov sa nepáči učiteľke dedinské prostredie, nemá vzťah k žiakom, ba ani nejak priateľsky sa nechová k dedinskému ľudu, preto si podá žiadosť o preloženie do mesta.

Teraz nasleduje obdobie, v ktorom sa mladé učiteľky striedajú každoročne.

Školský rok 1935 – 36

nastupuje 1. septembra učiteľka Anna Očkayová. Počet žiakov 64.

Školský rok 1936 – 37

vyučuje Elena Jesenská, počet žiakov 58.

Školský rok 1937 – 38

nastupuje učiteľka Vlasta Laciaková, počet žiakov 58. Poverený riaditeľ je uč. Hilbert z Vaďoviec. Každú sobotu dochádza dať do poriadku školskú agendu.

Úradné návštevy 5. 11. 1937 urobil Karol Treský, školský inšpektor.

Školský rok 1938 – 39

Nastúpila zase Vlasta Laciaková. Počet žiakov 57. Bolo povolené zriadiť dvojtriedku.   V I. triede je 24 žiakov

V II: triede je 33 žiakov

Až do januára vyučuje učiteľka sama . Dňa 9. 12. 1938 prišiel z Lučenca Maďarmi vypovedaný učiteľ Rudolf Pelech. Vyučovať začal 2. 1. 1939.

Tento vidiac zaostalosť obce jak po stránke socialnej i kultúrnej, všetkým úsilím sa pričinil, aby sa nedostatky odstránili. Bol to ťažký kus práce, ponevač u mnohých občanov bolo málo sebavedomia.

Podľa výpovede menovaného učiteľa – v tunajšom ľude od jeho predkov bola zakorenená myšlienka stálej neslobody ešte z čias poddanstva – trpel stále myšlienkou :   sme chudobný.

Utvorením tzv. slovenského štátu obec Višňové načas akoby bola zarazená – nakoľko obec bola čisto evanjelická, takže postupom času sebavedomie obyvateľov stále stúpa a to natoľko, že zo školskej miestnosti zmizol zo steny aj obraz prezidenta tzv. slovenského štátu Jozefa Tisu a Andreja Hlinku, vtedy hlavných štátnikov. Obyvateľstvo sa tu statočne držalo, v obci nebolo ani jedného gardistu, celá obec bola ako jeden nezlomný celok.

V tom čase bytová stránka obce je veľmi úbohá vo výstavbe zanedbaná,

preto učiteľ stále povzbudzuje a nabáda k oprave svojich domkov, alebo k novostavbám, poslúchnu iba niektorí.

Školský rok 1939 – 40

vyučuje Rudolf Pelech, žiakov 67. Ministerstvo školstva rozšírilo tunajšiu školu

o dočasnú postupovú triedu na dvojtriedku a povolilo striedavé vyučovanie.

Snášanie vecných nákladov preberá obec. Odpis uznesenia sa nachádza v školskej kronike. ( Kronika č. 1. )

Školský rok 1940 – 41

Vyučuje učiteľ Rudolf Pelech – striedavé vyučovanie – počet žiakov je 61.

Školský rok 1941 – 42

Vyučuje učiteľ Rudolf Pelech – počet žiakov 62.

Školský rok 1942 – 43

Vyučuje učiteľ Rudolf Pelech v I. triede . V druhej triede nastúpila učiteľka Jolana Vrabcová. Počet žiakov v I. triede je 32, v druhej triede je 25, spolu na škole 57 žiakov. Školský inšpektor Július Celder navštívil školu 21. 12. 1942 a druhýkrát dňa 9. mája 1943.

Školský rok 1943 – 44

Vyučuje Rudolf Pelech v I. triede, zároveň je riaditeľom školy. V II. triede je opäť učiteľka Jolana Vrabcová. Počet žiakov je 57.

Školský rok 1944 – 45

Vyučuje riaditeľ školy Rudolf Pelech v I. triede a učiteľka Jolana Vrabcová v II.

triede. Počet žiakov v I. triede je 24, v II. triede je 35, spolu na škole je 59 žiakov.

V tomto roku búrlivá doba Slovenského národného povstania nedovolí riadny beh vyučovania, vyučovanie je stále prerušované. Druhá svetová vojna hlboko zasiahla i do života Višňového. I tu sa organizuje partizánske hnutie pod vedením Pavla Kulíška, uvedomelého socialistu – komunistu.

Od 1. 2. 1945 do 7. 5. 1945 sa na tunajšej škole vôbec nevyučovalo, lebo celá dedina, ako aj škola bola obsadená nemeckým vojskom. Vojaci obývali školskú miestnosť a kabinet, byt ponechali riaditeľovi školy. Táto vojenská jednotka sa zdržala v obci až do 1. apríla 1945, kedy sa aj obec Višňové dostáva do válečného varu. Fašistické nemecké vojsko muselo ustúpiť pod mohutným náporom oslobodzujúcej rumunskej a Červenej armády.

( Vojnové udalosti – boje partizánov pod Javorinou, ako aj vysťahovanie obyvateľov obce do Trhovej doliny a tiež oslobodenie našej obce je uvedené na inom mieste ).Nastáva veľmi rušná povojnová doba , lebo vojaci oslobodzovacej armády vykupujú dobytok , seno slamu atď. nakoľko zásobovacie oddiely nestačia pochodovať za nimi. Aj na Miestnom Národnom výbore prichádza k ťažkým situáciám, lebo nie sú ešte ustálený funkcionári a poväčšina funkcionárov sa vzdáva svojej funkcie pretože prichádza k mnohým nedorozumeniam. Riaditeľovi školy takto pripadla ťažká úloha, ako vyviesť obec z tejto ťažkej situácie. Preto radil, pomáhal ako sa len najlepšie dalo.

Začas mu pripadla aj práca tajomníka obce, pokiaľ sa ako – tak ostatní občania nezapracovali do tejto úlohy.

Školský rok 1945 – 46

Škola je opäť jednotriedna s počtom žiakov 42, lebo vyššie ročníky počnúc od šiesteho sa presťahovali na Strednú školu do Čachtíc ( povinná školská dochádzka ). Učiteľ a zároveň aj riaditeľ školy ostáva naďalej Rudolf Pelech.

Školský rok 1946 – 47

Vyučuje Rudolf Pelech, škola jednotriedna, žiakov37. Keď sa povojnové pomery ako – tak ustálili, uvedomelý učiteľ po vojne sa pustil aj do mimoškolskej práce, začal pracovať kultúrne medzi občanmi, zvlášte ale medzi tunajšou mládežou. Opäť sa začínajú nacvičovať divadlá – nebolo tých sviatkov, kedy by nebolo odohrané nejaké to divadlo. Za divadelnú miestnosť slúžila školská učebňa, kde pred každým predstavením sa muselo postaviť javisko. Najviac sa vyberali divadelné kusy z dedinského prostredia od Ferka Urbánka.

S dobre nacvičenými divadelnými hrami robili zájazdy i do okolitých obcí, ako napr. do Čachtíc, Vaďoviec,Kostolného. Ba zúčastnovali sa divadelných pretekov, ktoré sa konali v okresnom meste Myjave. Tak na príklad s divadelným kusom „Hora volá“ vyšli ako víťazi, ktorí sa umiestnili na II. mieste.

Školský rok 1947 – 48

Vyučuje učiteľ Rudolf Pelech, počet žiakov 31. Behom školského roku má zdravotnú dovolenú a to od 1. 2. 1948. Zastupuje ho učiteľka Irena Holková.

Školský rok 1948 – 49

Vyučuje učiteľ Rudolf Pelech. počet žiakov 33.

Menovaný učiteľ ako osvetový dôverník má na starosti všetky kultúrne akcie a okrem toho pomáha ľuďom a radí pri všelijakých potrebných veciach. Začínajú sa organizovať jak mládež, tak i starší v rôznych politických organizáciách. Začínajú sa ozývať hlasy ohľadne socializácie dedín, hovorí sa o zakladaní roľníckych družstiev a zase je to len učiteľ, ktorý prvý razí cestu a stáva sa priekopníkom spoločného hospodárenia. Presvedčuje a nabáda roľníkov k založeniu JRD. Naráža aj na neprajníkov, ktorí mu hatia prácu. No v tejto akcií veľa nezabral, lebo v krátkom čase sa odsťahoval do Nového Mesta, kde sa natrvalo osadil v svojom byte.

Behom školského roku bolo niekoľko kultúrnych podujatí, ktoré menovaný nacvičil a to jak so žiakmi tak s mládežou ako napr. bohatý kultúrny program bol 28. X. 1948. Prvomájové oslavy, Deň matiek, oslava prezidenta Gottwalda.

V zmysle nového školského zákona sa premenujú názvy škôl, naša škola nesie meno Národná škola.

Veselé pobavenie bolo na Mikuláša, kedy boli nacvičené veselé kúsky. Dňa

6. XII. boli predvedené nasledovné jednoaktovky.

Diabol v raji manželskom

Dedíctvo, veselohra

Voľby – komédia

Monológ a mikulášska nádielka. Réžia R. Pelech.

Koniec školského roku bol ukončený programom, veselými výstupmi žiakov, hrami a veselým spevom.

Školský rok 1949 – 50

Škola jednotriedna, počet žiakov 41.

Nastáva zmena v učiteľskom zbore. Prvým septembrom nastupuje kvalifikovaná učiteľka Eva Baranovičová, ponevač predchodca uč. Rudolf Pelech na vlastnú žiadosť bo preložený do Nového Mesta.

Školský rok začal sa 1. sept. so slávnosťou, kedy bol prevedený aj dodatočný zápis. Preberá tiež menovaná uč. i funkciu osvetového dôverníka a pokračuje v kultúrnej práci svojho predchodcu.

Behom školského roku boli tieto oslavy a podujatia“

Dňa 5. XI. – oslava 32. výr. Veľkej októbr. soc. revolúcie (VOSR).

Dňa 6. XI. – prevedený nábor za členov do Sväzu čsl. sovietskeho priateľstva – získaných bolo 55 členov.

Pri ČSM je predsedom uč. Milan Drobena, ktorý pracuje s mládežou a pomáha pri programoch.

Na vianočné sviatky bolo nacvičené divadlo „Hriech“.

Na fašiangy nacvičené tieto jednoaktovky:

Svedomie ( od. F. Urbánka)

Ach, tá láska !

Dedinský holič.

Dňa 26. III. – veľkonočné prázdniny – mládež nacvičila divadelnú veselohru od J. Skalky „Kozie mlieko“. Divadlo s pokrokovou tematikou o socializácií dediny. Kus bol vítaný, herci mali úspech a divadlo sa opakovalo.

Z príležitosti veľkonočného pokoja v celoštátnom merítku Čsl. Červený kríž poriadal mierové slávnosti. So žiakmi bol nacvičený bohatý kultúrny program pod heslom:

Do boja za mier – za šťastný domov pracujúcich.

Ukážka programu.

1. Preslov – prednáška riad. školy.
2. Scéna – veľkonočný mier – 2. roč.
3. Tance na národné a ľudové piesne.
4. Recitácie o mieri.
5. Spevy „Smes slovenských ľud. piesní.“
6. Veselý výstup „Kúzla kuchára Roštenku“.
7. Výstup 7 dievčat „Práca v týždni“.
8. Veselý výstup „Malá ordinácia“ malí a veľkí žiaci.
9. Zakľučenie – poďakovanie prítomným – báseň o mieri.

Vstup bol dobrovoľný – čistý zisk bol venovaný a odovzdaný skupine Čsl červ. kríža v okrese.

Májové oslavy:

Dňa 9. mája – Deň víťazstva, slávnosť spojená s Dňom matiek, vyznela ako mierová rezolúcia našich matiek proti podpaľačom vojny.

Úradné návštevy:

Dňa 19. V. 1950 škol. inšp. Tomáš Vydarený.

Dňa 21. VI. – zdravotná prehliadka, obv. lekár

Dňa 16. V. – ev. dekan Miloslav Bibza.

Dňa 28. júna slávnostné zakľúčenie škol. roku s bohatým a pestrým kultúrnym programom.

Školský rok 1950 – 51

Národná škola – jednotriedna s 5. roč., žiakov 36. Vyučuje riad. školy Eva Baranovičová. Začiatok škol. roku je 1. sept., kedy sa oslávila slávnosť zameraná na Slov. nár. povstanie a k zahájeniu nového škol. roku. Ďalej bol prevedený dodatočný zápis žiakov, pokyny pre rodičov. Priebeh celého škol. roku, ako aj všetky kultúrne podujatia a úradné návštevy sú zaznačené v škol. kronike.

Školský rok 1952 – 53

Vyučovanie sa začalo 1. septembra 1951. Škola je jednotriedna, s počtom žiakov 37 (a to 1. až 4. roč.), organizácia práce v škole zavedená podľa sovietskeho vzoru – vyučovanie na málotriednej škole s rozšírením počtom hodín týždenne o 10 hod.

Ročník 5. bol odškolený na Národnú školu do Hrachovišťa. Riaditeľka školy Eva Baranovičová.

Kultúrne programy počas celého školského roku prevádzané sú obsažené v školskej kronike.

Školský rok 1952 – 53

Škola jednotriedna . počet žiakov 30.

Riaditeľka školy je Eva Baranovičová.                                               obraz č. 53

Školský rok sa začal 1. septembra 1952 a to slávnosťou a prednáškou na tému „Za školu radostnú, vlasteneckú, bojovnú – za školu socialistickú“

Počas celého škol. roku sa v školkej miestnosti vystriedalo niekoľko verejných hovorov za účelom úpravy pozemkov a k získaniu stálych členov do Jednotného roľníckeho družstva k spoločnému obrábaniu pozemkov.

Bola to tak zvaná „Hospodársko-technická úprava pozemkov – HTUP.

Dňa 29. 10. 1952 bola prevedená inštruktáž, v osobe školského inšpektora

5. Fecka. Zápisnica uložená v školskom archíve. Ako dôležitá udalosť počas škol. roku, poznačená je v školskej kronike – správa o smrti J.V.Stalina, general. a vodcu robotníckej triedy Sovietskeho Sväzu. Bolo to dňa 5. 3. 1953.

Zpráva táto otriasla celým svetom. Podľa nariadenia našich nadriadených úradov sa dňa 9. 3. konala v školskej miestnosti smútočná tryzňa k úcte zosnulého za prítomnosti širokej verejnosti, keď z rozhlasu bol vypočutý celý priebeh smútočných obradov z Moskvy. Za Československú republiku ako delegát vyslaný bol odprevadiť na poslednú cestu tohto veľkého štátnika prezident

ČSR Klement GOTTWALD.

Dňa 14. marca 1953 hlási UV KSĆ smutnú správu o smrti nášho prvého prezidenta Klementa GOTTWALDA.

Zomrel po krátkej ťažkej chorobe a pracujúci túto zprávu prijali s pocitom smútku. Jeho telesné pozostatky široká verejnosť v mysli odprevádzala na poslednú cestu vypočutím štátneho rozhlasu v školskej miestnosti.

Smútočná tryzňa sa konala v deň jeho pohrabu a to 19. marca t. r. za účasti širokej verejnosti v našej obci. K tomu primeranú dekoračnú výzdobu obr. č. 52

Za nástupcu zvolený bol druhý robotnícky prezident s. Antonín ZÁPOTOCKÝ.

Bližšie správy o tomto sú podrobnejšie obsažené v školskej kronike.

Školský rok 1953 – 54

Začal sa 1. sept. 1953, kedy v slávnostnom prívete bola zároveň predstavená rodičom a školskej verejnosti nová učiteľka Božena Hluchá ( pochádza zo Starej Turej ). Zadelená bola na vyučovanie do II. triedy k vyšším ročníkom. Teda jednotriedna tunajšia škola sa mení na dvojtriednu a to s 2-ma učiteľskými silami. Riaditeľka školy je zase Eva Baranovičová, ktorá vyučuje ročníky 1. až 3. Učiteľka Božena Hluchá zároveň sa stáva aj pionierskou vedúcou na tunajšej škole. Počet žiakov je 37. Behom školského roku okrem kultúrnych podujatí, ktoré sú podrobnejšie obsažené v školskej kronike, školské deti zahrali divadielko pod názvom „V zakliatej krajine“. Čistý zisk bol venovaný na spoločný výlet školských detí do Piešťan.

Školský rok ukončený bol slávnosťou a to dňa 26. 6.

Školský rok 1954 – 55

Začiatok 1. sept. – počet žiakov dvojtriedke je 43. Riaditeľka školy je Eva Baranovičová a miesto uč. B. Hluchej nastupuje uč. Anna Stančíková z Kostolného, ktorá denne dochádza do Kostolného. Podrobnejšie údaje o tomto školskom roku sú obsažené v školskej kronike. Koncom škol. roku konala na tunajšej škole pedagogickú prax Jarmila Moravcová, absolventka Pedagogickej školy z Trenčína.

Školský rok 1955 – 56

Počet žiakov 42 v oboch triedach.

Zmena v učiteľskom sbore – miesto odchádzajúcej uč. Anny Stančíkovej bola na tunajšiu školu pridelená Anna Miklášová, tiež z Kostolného   (obr. č. 54, 55)

Bola to jedna veľmi obľúbená učiteľka a to jak u detí, tak aj u rodičov. Zapojila sa hneď do kultúrnej a osvetovej práce a riaditeľka Eva Baranovičová našla v nej veľmi dobrú oporu a to jak pri výchove školského dorastu, tak aj pri širokej osvetovej práci. Mala veľkú záľubu pri nacvičovaní kultúrnych programov so školskými deťmi, veľa hodín strávila po vyučovaní pri tejto práci. Možno povedať, že tento rok, ako aj ostatné, v ktorých tu pôsobila mali veľmi bohatú kultúrnu a osvetovú prácu.

Počet žiakov na škole je 42.

Školský inšpektor navštívil školu koncom septembra 1955.

Školský rok 1956 – 57

Začiatok 3. sept. 1956. Ako obvykle pri školskej slávnosti boli vítaní noví prváčkovia to od pionierov s peknými kytičkami.

Učiteľský zbor: Eva Baranovičová, riad. školy a

Anna Miklášová, učiteľka II. triedy – 3. 4. a 5. roč. obr. č. 56,57

Počet žiakov 42. Vyučovanie sa prevádza na smeny. Dopoludnia I. trieda, odpol. II. trieda a na druhý týždeň opačne. Všetky slávnosti, ako aj rôzne verejné hovory a iné akcie boli prevádzané v školskej miestnosti, na ten čas k tomu dekoratívne prispôsobenej. Zvlášť bohatá kultúrna činnosť bola na vianočné obdobie, nacvičené boli veselé kúsky s tematikou „Radosti zimy a Deda Mráza“ a urobená bola vianočná nádielka pri stromčeku pekne vyzdobenom. Ukončenie škol. roku bolo obvyklým spôsobom.

Školský rok 1957 – 58

Škola dvojtriedna – počet žiakov 44.

Učiteľstvo: Eva Baranovičová, riad. školy a

Anna Miklášová, učiteľka II. triedy.

Školský rok sa započal obvyklým spôsobom, slávnosťou, kde program bol zameraný k výročiu Slovenského Národného Povstania, vyzneli recitácie, spevy a prednáška.

Počet žiakov 44 a to v I. triede 18 a v II. tr. 26 žiakov.

Hneď v jesennom období bola škola, ba aj široká verejnosť rozrušená zprávou a to veľmi smutnou, že dňa 13. nov. 1957 zomrel druhý robotnícky prezident Antonín Zápotocký, hneď po jeho smrti zvolený nový prezident Antonín Novotný. Bližšie údaje obsažené v školskej kronike.

Tým, že bol urobený presun obce Višňové a to z okresu Myjava do okresu Nové Mesto nad Váhom – aj škola padla pod školský inšpektorát Nové Mesto n/Váhom.

Školský inšpektorát Myjava pre nedostatok učiteľských síl nám berie učiteľku Annu Miklášovú a ponecháva si ju v okrese Myjava. Školský inšpektorát Nové Mesto n/Váhom musí sa postarať o obsadenie tohto uprázdneného miesta. Tým pocítila škola veľkú stratu, lebo zmenou učiteľskej sily trpia najviac žiaci.

Školský rok ukončený obvyklým spôsobom a to 26. VI. 1958. Učiteľskú prax konala tu Anna Kubíková, absolv. Ped. školy v Trenčíne.

Školský rok 1958 – 59

Začiatok 1. septembra 1958. Žiakov je na škole 44. Slávnostné otvorenie školského roku sa previedlo za účasti rodičov a širokej verejnosti, ako aj za prítomnosti funkcionárov Miestneho Národného výboru. V kultúrnom programe spomenutá bola aj dôležitá udalosť a to výročie Slovenského národného povstania. Riaditeľka školy privítala v učiteľskom zbore nového pomocníka v osobe učiteľa Štefana Mariana, bydliskom Čachtice. Tento veľmi peknými

ale výstižnými slovami sa prihovára k rodičom, víta ich ako aj nový školský dorast. Zároveň sľubuje že sa bude usilovať aby práca jeho tu našla pochopenie jak u žiakov, tak aj u rodičov. Vyučuje žiakov II: triedy a to 4. a 5. roč. Pri školskej práci bol veľmi svedomitý, pedantný, získal si autoritu u žiakov. Pracoval tiež mimo školy a to na poli politickom. Bol členom strany a ako taký prijal funkciu v DO-KSS a viedol Rok straníckeho školenia. Pracoval tiež v Osvete a ako osvetový pracovník pomáhal pri nacvičovaní kultúrnych programov, ktoré boli poriadané pri rôznych akciach v roku.

V školskom roku navštívil školu školský inšpektor G. Tallo, ktorý s uspokojením konštatoval jak v I. triede tak aj v II. triede dobrý prospech u žiakov, dôsledne preskúmal výchovnú stránku na škole, vytknul tiež aj nedostatky u slabších žiakov, vyučujúci vysvetlili príčinu týchto nedostatkov

( sociálne pomery u mnohodetných rodín, v mnohých prípadoch debilita u žiakov, ktorí patrili do osobitnej školy a zaťažovali prácu v škole ).

Prieskum bol prevedený dňa 25. novembra 1958. Školský rok skončil 26. júna 1958.

Školský rok 1959 – 60

Počet žiakov na škole v I. triede je 19, v II. triede je 17 žiakov. V I. triede vyučuje Eva Baranovičová, riad. školy, v II. triede zase Štefan Marian. Behom roku ( 25. 1. 1960 ) zase bol urobený v škole prieskum a to školským inšpektorom s. Ivanom Hargašom. Výsledok prieskumu je obsažený v podrobnej zápisnici (v archíve). Behom školského roku – začiatkom marca – konala na tunajšej škole pedagogickú prax Eva Jamrichová, absolventka Pedagogickej školy v Trenčíne. Žiadne zvláštne udalosti sa behom roku nevyskytli. Slávnosť na ukončenie školského roku bola prevedená 26. júna 1960.

Školský rok 1960 – 61

Vyučuje Eva Baranovičová I. triedu, je riaditeľkou školy.

Štefan Marian II. triedu.

Školský rok sa započal obvyklým spôsobom 1. sept. 1960 za prítomnosti širokej verejnosti, rodičov školských detí, tiež prítomní boli členovia Miestneho Národného výboru, ktorí pekným prívetom pozdravili začiatok školského roku, priali veľa zdaru a to jak žiakom vo vyučovaní, tak aj učiteľskému sboru.

V I. triede 1. 2. 3. roč. je 18 žiakov

V II. triede – 4. 5. roč. je 18 žiakov

Spolu na škole je 36 žiakov.

Tohoročný začiatok roku sa niečím líši od ostatných predchádzajúcich rokov a to tým, že je to prvý školský rok v našej Československej socialistickej republike a ďalej, že po prvý raz v dejinách nášho školstva všetci žiaci všeobecne-vzdelávacích, učňovských a odborných škôl dostávajú zadarmo z prostriedkov štátu učebnice a všetky učebné pomôcky a síce prváci do socialistického vlastníctva a ostatní žiaci do socialistického užívania.

Nuž – takýchto začiatkov škol. roku ešte v našej Republike nebolo, kde by prváci zo slávnostného zahájenia nového školského roku si domov niesli nové učebnice a to zdarma, ako aj iné školské potreby. Vyššie ročníky to obdržia v prvých vyučovacích dňoch.

Teda dvere do komunizmu, do novej šťastnej budúcnosti sú už otvorené dokorán a to pre každé dieťa bez rozdielu – ba aj brány všetkých škôl. Tých škôl, ktoré naše deti budú učiť novej socialistickej morálke, ktoré naším deťom budú otvárať oči a mysle, aby dokázali odhaliť dosiaľ nepoznané tajomstvá prírody a vesmíru.

Opatrenie našej strany a vlády o bezplatnom poskytovaní učebníc a školských potrieb nám veru vo svete môže kde-kto závidieť. Veď toto opatrenie bude stáť náš štát ročne niekoľko miliónov korún. Čo to znamená pre naše rodiny? Presne toľko úspor!

Tento školský rok bol zvlášť bohatý na kultúrnu činnosť. Hneď začiatkom októbra (6. októbra 1960) si naša škola pripomína Deň československej armády.

V obsiahlom programe boli vyjadrené bratské city k slávnej Sovietskej armáde, ktorá prišla na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Boje na Dukle si vyžiadali nesmierne obete. Tieto obete padli, aby československý ľud žil slobodne a v šťastí.

Teda Dukelský priesmyk sa stal symbolom bratstva našej a Sovietskej armády.Tiež na počesť Veľkého októbra – dňa 7. novembra 1960 – bola zadržaná slávnosť v preplnenej miestnosti tunajšej školy s bohatým kultúrnym programom.

Ďalej veľmi veselá a milá slávnosť pod vianočnou jedličkou bola zadržaná tesne pred vianočnými prázdninami, ktorá sa skončila bohatou nádielkou.

Pionierska organizácia si vzala za povinnosť oboznámiť žiakov a rodičom pripomenúť slávny Víťazný február, ktorý zbúral u nás kapitalistický systém a nastolil triedu pracujúcich. Za prítomnosti najstaršieho člena strany Michala Feranca pionieri usporiadali školskú besiedku, na ktorej menovaný člen strany oživil deťom minulosť – ako sa žilo za kapitalizmu a ukázal na konkrétnych príkladoch život v prítomnosti a tiež pekné perspektívy do budúcnosti. Obyčajne na takýchto besiedkach skladali noví pionieri sľub.

No najbohatšia slávnosť podobne ako po iné roky bola k Medzinárodnému dňu žien (8. marca), kedy ukázali deti, akú lásku prechovávajú k svojim mamičkám a to peknými dárkami buď kvetinovými, alebo inými.

Tiež pekná spomienka bola venovaná slávnym májovým dňom, ako ukončenie strašnej druhej svetovej vojny. Bola to spomienka na padlých hrdinov, ktorí zomreli aby sme my šťastne žili.

Obrázky od čísla 58,59,60,61,62,63 sú z posledných rokov účinkovania uč. E. Baranovičovej, teda do škol. roku 1964 – 65.

No v tomto školskom roku prežili žiaci, ba aj široká verejnosť veľmi dôležitú

svetovú udalosť, lebo

12. apríla 1961

celý svet pozdravuje SSSR a jeho víťaza, ktorí urobil prvý krok do vesmíru, lebo bola vypustená kozmická loď „Vostok“ s človekom na palube. Teda kozmonautom, pilotom kozmickej lode je letec major

Jurij   Alexejevič   Gagarin

Podľa údajov činil čas obehu kozmickej lode okolo Zeme 89.1min. Minimálna vzdialenosť od povrchu Zeme robí 17,5 km a maximálna robí 302km. Váha lode je 4725 kg.

Prezídium Najvyššieho sovietu udelilo majorovi Gagarinovi za tento hrdinský čin – prvý let do vesmíru – titul

„Hrdina Sovietskeho sväzu“

„Leninov rad“ a medailu

„Zlatú hviezdu“

ako prvému letcovi kozmonautovi na svete

Na zakľúčenie školského roku ako posledná slávnosť bola 18. 6. spojená s MDD

(Medzinárodný deň detí). Celá slávnosť vyznela pod heslom „Deti sveta za mier“.

Školský výlet bol vykonaný do Trenčianskych Teplíc a do Trenčína. Vydaním školských vysvedčení dňa 30. júna bol školský rok zakľúčený.

Pre veľký úbytok žiakov bola dvojtriedka na tunajšej škole zrušená, premenená na jednotriednu školu a tak tunajší učiteľ, Štefan Marian bol preložený na iné pôsobisko a to na Národnú školu v Očkove. Na škole ostáva opäť učiteľka Eva Baranovičová, ako riad. školy. Ostávajú na škole 4 ročníky, lebo 5. roč. je odškolený opäť na Národnú školu do Hrachovišťa a ďalej vo vyšších ročníkoch pokračujú na Základnej deväťročnej škole v Čachticiach, ktorá patrí už do povinnej školskej dochádzky. Po vychodení tejto školy začínajú višňovský žiaci študovať na vyšších školách rôzneho druhu.

Študujúca mládež

Zatiaľ do roku 1949 malo Višňové iba dvoch študovaných, za posledných 20 rokov počet týchto veľmi vzrástol. Boli navštevované školy rôzneho druhu a to :

Strednú všeobecnevzdelávaciu školu prešlo 6 ž.

Poľnohospodársko – technickú školu vychodila 1 ž.

Pedagogickú školu   vychodili 4 ž.

Ekonomickú školu 1 ž.

Zdravotnícku školu majú 4 ž.

1 doktorka medicíny

Ďalej sú 3 inžinieri (elektrotechnik, strojný inžinier a poľnohospodársky inžinier)

Priemyslovú školu majú 3 ž.

Chemickú školu             1 ž.

Železničiarsku školu     1 ž.

Ostatný mladý dorast prešiel učňovskými školami a pracuje v závodoch rôzneho druhu.

O kultúru je tiež postarané. Obec má knižnicu, ktorá pravidelne požičiava knihy.

Osveta má svoj premietací prístroj, v osvetovej miestnosti sa týždenne, alebo podľa potreby premietajú filmy. Okrem toho občania v domácnostiach majú televízori a rádia, odkiaľ majú možnosť sledovať svetové udalosti.

Tiež behom roku pri rôznych výročiach a iných politických akciach zase vyzneje niekoľko kultúrnych programov, do ktorých sa zapája zvlášte škola za pomoci ČSM.

No mladšia generácia sa neuspokojuje iba s kultúrou vo Višňovom, ale navštevuje filmové a divadelné predstavenia tiež v Novom Meste nad Váhom

A keď do Nového Mesta zavítajú herci a herečky z bratislavských divadiel s bohatým programom ( divadelné, tanečné a spevácke súbory) nechýbajú medzi obecenstvom ani Višňovania. Neľutujú ani vysoké vstupné, veď zarobiť naň si už vedia.

Uvádzam ešte niektoré pamätihodnosti, ktoré sú hodné spomienky, nachádzajú sa vo Višňovom.

Zákonom chránené – pod štátnou rezerváciou je

KVETENSTVO

nachádzajúce sa na úpätí a na úbočí hradu, ďalej je to nad obcou sa vypínajúci

HRAD

jeho dejiny sú opísané vpredu ( terajší stav obr. č. 64 ). v prostriedku obce je košatá

LIPA

nik nevie ako je stará, nachádza sa pred domom Z. Vtákovej č.4. Jej obvod je ….m. K starožitnostiam obce patrí tiež

ZVONICA

vystavená v roku 1899. V nej umiestnené 2 zvony, oznamuje tunajším občanom poludnie, večer, zvoláva na pobožnosť veriacich a odprevádza na poslednú cestu zosnulých.                                        obr. č. 65

Medzi prírodné krásy, ktoré sa nachádzajú pod zemou a len nedávno objavené

sú kvapľové

JASKYNE

Už dávnejší výskum geológov poukázal na krásy, ktoré sa tu nachádzajú, ale nie sú sprístupnené širšej verejnosti pre nesnadný prístup k nim.

A čo hovoria jaskyniari z povolania ?

Kopce obkľučujúce Višňovskú dolinu sú zložené z vápencového kameňa. Obzvlášť veľkým ložiskom kvalitného vápenca oplýva vrch Draplák a hora Hrabútnica už od vekov tají vo svojom vnútri podzemné priestranstvá. O ich existencii usudzovali speleológovia, geológovia a rôzni vedci hlavne podľa povrchových krasových zjavov a podľa dvoch silných vyvieračiek vo Višňovskej doline.

Už dávno útočili skupinky zanietených dobrovoľníkov do horského masívu – no ich úspech bol minimálny. Chýbali im modernejšie technické zbrane.

Ľudia v čase dažďov pozorovali, že veľké množstvo vody stieklo do lievikov, ktoré sa tu hore nachádzali a za krátky čas sa voda stratila v zemi,

preto i ľud pospolitý hovoril, že vrch je vraj prázdny, že sú v ňom priestory, do ktorých steká voda a potom v dolnej časti vychádza na povrch v podobe studienok.

No celkový obrat nastal v objave až v r. 1952, keď TURISTA nár. podnik poskytol finančné prostriedky na prevedenie prieskumu a to jaskyniarmi z povolania, ktorí sa rozhodli navŕtať chrbát Hrabutnice a dostať sa do vnútra vrchu zo závrtu na tkzv. Belákových lúkách.

Do vyvieračky vo Višňovskej doline vložili dynamitové nálože a s každým výbuchom sa predierali hlbšie pod kožu vápencového obra. Ale po 120m voda zatopila štôlňu, začala vytekať potokom a stala sa takmer neprekonateľnou.

No odvážlivci sa nedali znechutiť týmto neúspechom. Na temene hory spomedzi množstva lievikových závrtov si jeden vybrali a vrhli sa naň. Po dlhej ťažkej práci podarilo sa im v r. 1956 dostať do vnútra vrchu. V hĺbke 40 m objavili prvé priestory s krásnou kvapľovou výzdobou. Prvý veľký priestor jednohlasne jaskyniari pomenovali „Dom objaviteľov“. A už práca – i keď veľmi ťažká, išla veselšie.

Dňa 11. augusta 1956 bol to ďalší „dóm“ s krásnou výzdobou farby ružovej, krémovej a bielej. Prekrásne „stalagnity“ a „stalaktity“ sa predbiehajú vo veľkosti a kráse. Asi v 80 m je mohutný vodopád, sťa by pred chvíľou zamrzla voda. Sú tu zradné nebezpečné priepasti, do ktorých sa veľmi ťažko predierajú len po lanových rebríkoch do hĺbky 1300m. Veď s karbidkou v ruke a v ťažkom banskom obleku nie je zostup ľahký. Dosiaľ objavené a pomenované „dómy“boli tieto :

Fajčiarsky salón – kde zvykli oddychovať.

Bludisko – kde stratili orientáciu.

Plynový komín – kde sa im nedostávalo vzduchu.

Žabkin dóm – kde našli živú žabku.

Dóm troch vodopádov – kde počuli podzemný hukot vody

Kanál „Kozia smrť“ – ktorý v nich vyvolával pocity nebezpeč.

Silné dážde zaliali nájdené priestory a zatarasili ďalší prieskum. Jaskyniari opustili dosiaľ objavené priestory, vyliezli na povrch a zahryzli sa do ďalšieho závrtu na agačínách. ale do boja s horou sa dajú, lebo sú to chlapi neoblomní, ktorí sú presvedčení, že objavia ďalší podzemný kras.

Príchod na pracovisko jaskyniarom trvá niekoľko hodín a preto tu nemôže byť reči o 8- hodinovej pracovnej dobe. Nie sú ešte dostatočne zabezpečený, chýba im na pr. poľný telefón. Veď keď je vonku búrka, treba ich upozorniť, inak by ich mohli prúdy vody zatopiť. Títo smelí chlapíci zanechali svoje povolanie a s celou vervou sa venujú tomuto podzemnému kutaniu.

Že koľko tisíc rokov sa tvorila táto podzemná krása, ktorú doteraz poznáme iba z fotografií, ktoré zhotovili niekoľkí odvážlivci – fotografisti ?

Mnoho – veľmi mnoho – tisíc rokov. Odborníci vypočítali, že 1 mm3 vápencového kvapľa sa vytvorí za 13 rokov a sú tu kvaple vysoké niekoľko metrov a hrubé tak, že za niektoré sa môže schovať i najsilnejší chlap.

Dnes ešte nemožno s určitosťou tvrdiť, kedy podzemné priestory sprístupnia verejnosti. Výskum , ktorý trvá už niekoľko rokov, môže ešte dlho potrvať. Ale až sa raz návštevníci budú prechádzať v tomto podzemí po betónových pešinkách, isto si uvedomia, akými cestami – necestami objavovali tento kras naši jaskyniari. Vtedy už nebude naša Višňovská dolina opustenou, ale vyrastú tu chaty, kúpaliská, rekreačné strediská, ihriská a celé údolie budú navštevovať milovníci prírodných krás.

No naša generácia sa toho skvostu asi nedožije, ale prajeme to naším potomkom, ktorí budú mať ten život istotne radostnejší, menej driny pri vysoko vyspelej technike a na všetko budú mať viac voľného času, ktorého sa dnes pracujúcim málo dostáva.

Tým, že sa z Višňového sťahujem do svojho rodiska, preto končím i písanie tejto kroniky a odovzdávam ju do opatery terajším funkcionárom Miestneho národného výboru, aby ďalej v kronikárskej práci pokračovali.

V tomto im prajem veľa zdaru !

Eva Baranovičová

uč. na dôchodku.